Történet és tájszótár

Stručná História  SLOVÁKOV 

V BÁNHIDE A NÁREČOVÝ SLOVNÍK

 Rövid BÁNHIDAI SZLOVÁK történet és TÁJSZÓTÁR

 

 

 

Bánhidai helytörténeti füzetek

 

Kiadja / nakladateľ: a Tatabánya-Bánhidai Szlovák Kisebbségi Önkormányzat/Slovenská Menšinová Samospráva Tatabáña-Bánhida

 

Szerző-szerkesztő/ autor- redaktor: Rákász Mihály

Fordítók/ prekladatelia : Mészáros Györgyi, Vaskó József

 

A kiadvány megjelenését Moravcsik Ágnes képviselóasszony támogatta

 

 

Készült példányban, 2010, Nyomtat-Lak Bt.

 

 

 

A szótár szóanyagának gyűjtése 2010. augusztus 20-án lezárva

 

Adatközlők: Benkovics József, Berka Lászlóné. Bobek János, Fekete Lászlóné, Hermann Ferenc Imre, Hlogyik István, Izing József, Izing Józsefné, Izing Mihály, Izing Mihályné, Izingné Puzsina Rózsa, Keveházi István, Krupánszki Istvánné, Moravcsik Istvánné, Tatár Mihályné

 

 

 

 

 

A szlovákok betelepítése, új hazában

 

A török kiűzése után, a németekhez hasonlóan őket is az Esterházyak telepítették be Bánhidára valószínűleg Trencsén, Nyitra, Pozsony megyéből és Morvaországból, részben a református magyarok ellensúlyozására.

Gróf Esterházy József 1709-ben lett Komárom megye főispánja, 1727-ben megvette a tatai uradalmat. Ebben az időszakban önként is költöztek ide jobbágyok, egyszerűen ideszöktek, ez a jelenség az úrbérrendezésig nem számított ritkának. 

Fő foglalkozásuk a mezőgazdaság, szőlőtermesztés, fakitermelés és a mészégetés. Bél Mátyás  Komárom vármegye leírása című művében azt írja Bánhidáról, hogy „…ebbe is szlovákok telepedtek le, de mintegy tíz évvel előbb, mint a szőlősiek.” Ő még azt is közli, hogy „földje nem olyan minőségű, hogy alkalmas lenne előnyös földművelésre, mert nehezen termi meg a búzát, és csak fáradságos munkával telepítették meg a szőlőket északkleletre, a Szőlőstől folytatólagos oldallal lefelé húzódó hegy lejtőjén, ahol a Szt. Vit  barlangjai is van…Közepes sorban vannak tehát a lakosok, s a föld hozamából nem tudnak úgy felemelkedni, hogy az országút mentén egy jómódú falu tekintélyét tudnák tartani. A földesúrnak viszont van itt hasznos vendégfogadója, terjedelmes halastava, és gazdálkodásra sem utolsó lehetősége.”

   

Mindez a folyamat 1720-1730-as években következhetett be, ekkor a szlovák lakosság már meghaladta a magyarokét. 

Az országos (regnikoláris) összeírások szerint 1715-ben lakosok: Benedek János, Bodoni János, Bratiakos Mátyás, Breszkó András, Debelák János. Guskó György, Hajas György, Herestya János,  Jankovics György,  Lajos János,  Lüker Pál,  Martidesz János, Oláh János,  Paulovics György, Pazkid János,  Pintér Mihály, Pluhár György, Polyák Mihály,  Smudla Gáspár, Szacki Pál,  Szent Györgyi György, Sztugonyi János, Takács Márton, Tamaskó Márton,  Vagyonszki István, Vagyovszki Pál.

1720-ban : Asztalos András, Babinecz János, Csepszi Miklós, Figura Vences Laus, Furman Mátyás, Hornyák András, Hulmán Pál, Jelenik Mihály, Jolovics Márton, Kakas István, Lapatár György, Lapatár János, Lengyel János, Lois György, Lois János, Mislovics Sándor, Morafcsik János, Pauloczki György, Pintér Mihály, Procka László, Rozni János, Smudla Gáspár, Szent Györgyi György, Szlávik Pál, Takács Márton, Tamaskó Márton, Ternovics János, Toklácz János, Tomsik János, Vranivics István.

A mai családok nevei ősi formában inkább az 1768-as úrbéri tabellán bukkannak fel: Banyi, Bebellák, Benkovics, Bobek, Boda, Forisek, Gajárszky, Harasta, Hlodik, Homolya, Hornyák, Jankovics, Krupányszky, Kukuda, Lois, Maczek, Moravcsik, Pokornyi, Polyák, Prusina, Rovni, Skrnan, Smudla, Szklis, Ternovecz, Thurecsek, Tóbiás, Vajger, Vajnorák, Zábráczky.

 

A 18. század végén takácsok, cipészek, mészáros, kerékgyártó, kádár és egy „egykerekű molnár” látta el iparcikkekkel a környéket. A község lakossága a nevek alapján 2:1 a szlovák-magyar arány. 

A reformkorban mind az oktatás, mind az istentiszteletek nyelve kétnyelvű, magyar és szlovák. A gyerekek előbb tanultak meg szlovákul és később iskolás korukban sajátították el a magyar nyelvet.

Az 1830-ban itt járt egyházi elöljárók a látogatás során megállapították: 

 

Jelen visitatio alkalmával a Bánhidai iskolás gyermekek taníttatásával kapcsolatban a következő rendelkezés és iskolamesteri megbízás van: délelőtt magyar nyelven, délután pedig – mindaddig, míg részletesebb rendelkezés nem lesz – szlovák nyelven történjék a gyerekek iskolai oktatása, amely e plébánia lakosai között valamennyire is csak él.”

„… megállapítást nyert, hogy a bánhidai plébánia népe – a fiatal gyerekek kivételével- érti a magyar nyelvet… ezért a jövőben a körülményeknek megfelelően alkalmazandó utasítást adjuk: mind a mater, mind a filia templomában a szentbeszédek magyarul és szlovákul, miként a hitoktatás is váltakozva történjék ezeken a nyelveken.  A beszédekhez és az oktatáshoz hasonlóan a litániák és így legyenek és nem másképp, s a népnek tanítsák a magyar énekeket is.”

 

Usídlenie Slovákov v novej vlasti

 

Podobne ako Nemcov aj Slovákov usídlili v Bánhide Esterházyovci po porážke Turkov. Prišli sem pravdepodobne z Trenčianskej, Nitrianskej, Bratislavskej župy a z Moravy, sčasti na udržanie rovnováhy s reformovanými Maďarmi(Maďarskými kalvínmi).

Gróf József Esterházy sa stal hlavným županom Komárňanskej župy v roku 1709.V roku 1727 kúpil panstvo Taty. V tomto čase sa sem aj dobrovoľne prisťahovali poddaní, jednoducho sem ušli, tento jav nebol zriedkavý do vydania urbariálneho patentu.

Zaoberali sa hlavne poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, drevárstvom a pálením vápna.

Matej Bel v diele Opis Komárňanskej župy sa o Bánhide zmienil nasledovne:

„...aj tu sa usadili Slováci, ale o desať rokov skôr než Szőlősiovci.“

Uverejnil ešte aj to, že „pôda nie je taká kvalitná, aby bola vhodná na výhodné poľnohospodárenie, lebo sa v nej veľmi ťažko urodí pšenica a iba úmornou prácou vedeli vysádzať vinič na severovýchode, na svahu hory, ktorá sa siahne od Szőlősu, kde je aj jaskyňa sv. Vita...

Teda obyvatelia žijú priemerne a z výnosu pôdy sa nevedia pozdvihnúť natoľko, aby vedeli zachovať vážnosť zámožnej dediny pri hradskej ceste. Oproti tomu však zemepán tu má prospešný hostinec, rozsiahly rybník a v neposlednom rade možnosť na rozvoj hospodárstva.

Všetok tento proces mohol nastať v rokoch 1720-1730, keď  už obyvateľstvo tvorilo viac Slovákov ako Maďarov. Podľa kráľovských súpisov obyvateľmi v roku 1715 sú: 

 

Benedek János, Bodoni János, Bratiakos Mátyás, Breszkó András, Debelák János. Guskó György, Hajas György, Herestya János,  Jankovics György,  Lajos János,  Lüker Pál,  Martidesz János, Oláh János,  Paulovics György, Pazkid János,  Pintér Mihály, Pluhár György, Polyák Mihály,  Smudla Gáspár, Szacki Pál,  Szent Györgyi György, Sztugonyi János, Takács Márton, Tamaskó Márton,  Vagyonszki István, Vagyovszki Pál.

 

  V roku 1720 ich tvoria:

 

Asztalos András, Babinecz János, Csepszi Miklós, Figura Vences Laus, Furman Mátyás, Hornyák András, Hulmán Pál, Jelenik Mihály, Jolovics Márton, Kakas István, Lapatár György, Lapatár János, Lengyel János, Lois György, Lois János, Mislovics Sándor, Morafcsik János, Pauloczki György, Pintér Mihály, Procka László, Rozni János, Smudla Gáspár, Szent Györgyi György, Szlávik Pál, Takács Márton, Tamaskó Márton, Ternovics János, Toklácz János, Tomsik János, Vranivics István.

 

Mená dnešných rodín v prastarej forme sa objavia na urbánskej tabele (súpise urbárskych poddaných) z roku 1768:

Banyi, Bebellák, Benkovics, Bobek, Boda, Forisek, Gajárszky, Harasta, Hlodik, Homolya, Hornyák, Jankovics, Krupányszky, Kukuda, Lois, Maczek, Moravcsik, Pokornyi, Polyák, Prusina, Rovni, Skrnan, Smudla, Szklis, Ternovecz, Thurecsek, Tóbiás, Vajger, Vajnorák, Zábráczky.

 

Na konci 18.storočia zásobili priemyselnými výrobkami okolie  tkáči, obuvníci, mäsiar, kolár, bednár a jeden  „jednokolesový“ mlynár. Podľa mien bol pomer slovenského a maďarského obyvateľstva v dedine 2:1.

V reformnom  období boli výučba i bohoslužby dvojjazyčné, maďarské a slovenské. Deti sa najprv naučili po slovensky a neskôr v školskom roku si osvojili maďarský jazyk.

 

Cirkevní predstavení pri svojej návšteve v roku 1830 zistili:

„Z príležitosti terajšej návštevy  v súvislosti s vyučovaním školskej mládeže v Bánhide je nasledovné ustanovenie a rechtorské poverenie: doobeda má vyučovanie detí prebiehať v maďarskom jazyku a poobede - kým nebude podrobnejšie ustanovenie - v slovenskom jazyku, ktorý medzi obyvateľmi tejto fary ako-tak aj žije.“

„...zistilo sa (konštatovalo sa), že ľud bánhidskej fary - okrem mladých detí - rozumie maďarský jazyk... dávame nariadenie, ktoré treba použiť podľa okolností v budúcnosti: tak v materinskom ako aj vo filiálnom kostole majú byť kázne po maďarsky a po slovensky, ako aj vyučovanie náboženstva má prebiehať striedavo v týchto jazykoch. Podobne ako kázne a vyučovanie, aj litánie majú byť takto a nie inak, a ľudí nech učia aj maďarské piesne.“

 

Az 1848/49-es forradalom és szabadságharc

 

Az 1848/49-es forradalom és szabadságharc alatt a környéket megbízhatatlannak tartották a szlovákok „pánszláv” érzelmei miatt, ezért nem is akartak toborozni nemzetőrséget.  Ezt több tény is cáfolja, Boross Mihály írja könyvében, hogy a bánhidai szlovák jobbágyok kiálltak a forradalom és szabadságharc ügye mellett. „Bánhida tótajkú lakosai megszégyenítették volna bármelyik magyar községet”.

Ezt támasztja alá az a szlovák népdal, amelyet itt is fújtak:

 

 

„Kossuth a Batthyány                              Kossuth és Batthyány

 Slobodu nám dali                                    Szabadságot szerze,

 Nech im pán Boh dopomáhá                   Légyen Isten oltalmunkra

 V tom uhorskom kraji.                            Magyarhonban szerte.

 

 V tom uhorskom kraji                             Magyarhonban szerte

 Tambur vibubnuje,                                  Ki is doboltatott,

 Ze nám Kossuth s Batthyánym     Hogy Kossuth s Batthyány nékünk  

 Slobodu daruje.”                                       Szabadságot adott.

 

 A másik Fieba József, Vértesszőlős szülötte, aki Bánhida község plébánosaként 50 botot és hosszú várbörtönt kapott, mert kihirdette a Függetlenségi Nyilatkozatot.

A környéken egy népmonda is őrzi tettét, amelyet a vértesszőlősi plébános Klotz Ignác (Törzsök) jegyzett fel: „ …Nem volt magyar a neve, anyanyelve, nagyobbrészt más nyelven hirdette az Isten igéjét, de szíve gyökeréig magyar érzelmű volt! Amint ide is eljutott  a Talpra magyar! szózatának lelkes hangja, összegyűjté híveit a templom mellé s beszélt hozzájok szívének lánghevével:

  • Polgártársak! pirkad már a szabadság hajnala, lerázzuk a gyűlölt rabigát, szabadok leszünk, mert Isten szabadnak teremtette a magyart! Készüljünk! Akinek ép keze-lába van, induljon hadba, mindnyájan pedig tanuljuk meg a fegyverforgatást, hogy az ellent kellően fogadhassuk!

El is mentek sokan. A többiek pedig a falu mellett elterülő mezőségen egyebet sem cselekedtek egész nap, mint gyakorlatoztak. Várták az ellenséget. Csakhogy az ellenség nagy számmal jött, s ekkora már a falú harcias népe el is rejtette a fegyvereket, mert leverve a szabadságharc s kezdetét vette a sötét bosszúállás!

A falú papja már eleve elmenekült. Az osztrák jól ismerte viselt dolgait: áruló a magyar között is akadt mindenkor elég! Elrejtőzött a pap egy erdei lakban. Az erdész, a svarcgelb grófnak hitvány cselédje, elárulta a németnek a pap lakhelyét. Megvasalva vitték K-ba. Száz botütésre, azaz halálra itélték. A porkoláb irgalmasabb volt az osztrák hóhéroknál, és egy vastag bőrdarabbal ótalmazta meg az áldozatot az ütések roncsoló, halált okozó ereje ellen. De így is azért béna lett és szolgálatra képtelen.

Miért, hogy egyedül a magyarnak róják fel bűnül, ha hazája szabadsága érdekében fegyvert ragadott?”

Így emlékezik egy másik plébános hős elődjéről, akinek saját kora nem adott elégtételt elszenvedett botütéseiért és börtönben töltött éveiért. A monda néhány dologban eltér a valóságtól: Fieba „csak” a Függetlenségi Nyilatkozatot olvasta fel a templomban és „csak” ötven botot kapott ( ez utóbbiba is majdnem belerokkant) és nem „K-ba”, hanem előbb Nagyigmándra, onnan Győrbe, Pozsonyba, majd Olmützbe vitték. A lényeg és a többi részlet azonban meglepően hitelesen maradt fenn a nép emlékezetében, de a múlt felidézésében segített néhány emlékirat is.

Életéről keveset tudunk, néhány levél és Boross Mihály népies író elbeszélése alapján azonban pontosan megismerhetjük a plébános elfogatásának, fogságának és szabadulásának hiteles történetét.

Haynau 1849 július elsején kiáltványt adott ki, melyben rögtönítélő haditörvényszékkel fenyegetett meg mindenkit, aki a szabadságharcot szolgálta, s nem titkolta gyűlöletét  a magyar szabadságharcot szolgáló papsággal szemben. A papoknak azt is bűnül rótták fel, ha a szószékről kihirdették a Habsburgok trónfosztását kimondó országgyűlési határozatot:

Mi a magyar állodalmat (államot) törvényesen képviselő nemzetgyűlés , midőn jelen ünnepélyes nyilatkozatunk által Magyarországot elidegeníthetetlen természetes jogaiba visszahelyezve minden hozzátartozó részekkel és tartományokkal egyetemben, az önálló, független Európai Statusok sorába iktatjuk, a hitszegő Habsburg-Lotharingen-házat Isten és a világ előtt trónvesztettnek nyilatkoztatjuk.”

Ez volt mártírsorsú plébánosunk vétke.

Ekkor kezdődött Fieba József és három társának ( László József kocsi református lelkész, Győrfy Ferenc tatai tanító és Tóth Sándor oroszlányi jegyző) bujdosásának, elfogatásának és fogságának regényes története. A kocsi református lelkész és a tatai tanító a császári csapatok elől menekült és Bánhidán Fieba Józsefhez tértek be, aki szintén menekülni készült. Július elsején megírta a végrendeletét. A plébánia pincéjében ( a mai Csülök csárda helyén ) bujkáltak, itt biztonságban érezték magukat. Hamar kiderült, hogy itt sem lehetnek biztonságban, mert az országúton osztrák katonák járőröztek. Ezért bementek a faluba egy családhoz, onnan pedig Oroszlányra indultak Tóth Sándor jegyzőhöz. Pár óra múlva már négyen kerestek menedéket a Vértes erdejében. Egy éjszakát a szabad ég alatt töltöttek, majd a nánai erdőcsőszhöz kéredzkedtek be. Ez lett a vesztük. Ugyanis július 10-én ebéd közben a főerdész és egy erdőkerülő kopogott be a csőszházba. Látszólag barátságosak, segítőkészek voltak, de nem lehetett véletlen, hogy rövid beszélgetés után lovaskatonák vették körül a házat, s a négy bujdosót most már fogolyként szállították Mórra. Elfogatásukhoz elég ok volt, hogy az erdőben bujkáltak és fegyvert találtak náluk.

Július 11-én Nagyigmándra vitték a bilincsbe vert foglyokat. Itt a református paplakon haditörvényszék működött. Susán tábornok meg sem hallgatta a foglyokat, hanem elrendelte, hogy mindegyikre ötven botot verjenek. A paplak udvarán a szerezsánok( szerb vagy horvát határőrvidéki lovas katonák) kegyetlenül végrehajtották az ítéletet. A félholtra vert, ájult embereket a padlóra szórt szalmára fektették.

( Másnap itt ítélték halálra és kivégezték Mansbart Antal csákberényi plébánost és Szikszay János református lelkészt.)

A gyulladásos sebek fájdalmától gyötört rabokat július 13-án ökrös szekérrel szállították Győrbe, ott a kapucinusok zárdájában volt a börtönük. Július 15-én gőzhajóval szállították őket Pozsonyba, a „Vízi-kaszárnyába”, ami már megtelt politikai foglyokkal. Itt raboskodott ifj. Pázmándy Dénes is, aki így számol be a börtön viszonyokról: „ Egyedül lakom egy szobában, melynek fele része száraz, fele pedig nedves, nyáron lehet benne lakni, de télen lehetetlen lesz. Az ablak deszkával be van szegezve. A rendelet szerint fél órát lehetek a folyosón délelőtt és fél órát délután. Szólni nem volna szabad senkihez….Mióta itt vagyok nyolcat lőttek agyon, a múlt héten hatot.”

Ilyen körülmények között raboskodott Fieba József és három társa 1849. novemberéig.

A kivégzések és kegyetlenségek hatására hatalmas nemzetközi tiltakozás bontakozott ki. Bécs kénytelen volt mérsékelni a terrort, a zsúfolt börtönökből lassan elkezdték haza engedni a foglyokat. Fieba három társát egymás után kiengedték, viszont szegény plébánost titkos feljelentés alapján nyolc évi várfogságra ítélték, s Olmützbe szállították

Nem tudni kik lehettek árulói, de híveire a gyanú árnyéka sem vetődhet, hiszen amikor megtudták, hogy plébánosuk fogságba került, a bánhidai és szőlősi egyházközség nevében küldöttség ment Nagyigmándra, hogy megkeressék. „ …Megtalálása esetén érette mint lelkipásztorukért felebaráti kötelességüktől is ösztönözve a fogságból leendő minél előbbi kiszabadítása végett kérelmet terjesszenek a császári főparancsnok elé.” 

Bánhida és Vértesszőllős elöljárói a következő útlevéllel küldtek követeket Haynauhoz 1849. július 15-én:

„   Irásunkat előmutatói u.m.( úgy mint ) Smudla György és Tóbiás József bánhidai Helység hites bíráibul a közönség nevében kiküldött Bírák s követek és Fieba János nejével együtt, mint bánhidai helység lelkészének édes szülői, nem különben Ongrády János, Jenei János mint Szőllős fiók Helység hites bíráibul a nevezett község részérűl küldöttség, utaznak Igmándra az ottan levő cs. kir. Hadsereg Fő Parancsnok Úr Eő Excellentiájához bánhidai lelkész Tisztelendő Fieba József Úr elfogatási tárgyában hollétérül tudomást szerezni, és megtalálása esetében érette mint lelkészükért felebaráti kötelességünktől is ösztönöztetve a fogságbul leendő minél elébbi kibocsájtása végett a mélyen tisztelt Cs. kir. Hadsereg Fő Parancsnok Úr Eő Excellentiája kegyes színe előtt egy pár szóbeli alázatos kérelmüket terjeszteni kívánván. Ugyan azért egész tisztelettel megkéretnek általunk az illető s tisztelt Cs. s. kir. Hadsereg Tistviselő urai, hogy ezen fent írt bánhidai és szőllősi helység részérül küldött elöljárókat mint kebelükbő küldöt követségeket s igaz járatban levő személyeket útjokban szabadon bocsájtani ne terheltessenek. Szőllősön Julius 15-én 1849.

Bánhidai község részérül Bírák: Gajarszki István Bíró m.k.,  Holcokkar Mihály, Szabó András, Slószer Imre eskütt, Benkovics Péter eskütt

Szőllős helység részérül Bírák:   Krupánszky Imre Bíró, Szlezák Mátony  T.Bíró, Magyar György eskütt,  Szádeczky János eskütt

A Bánhidai és Szőllős fiók helység részére és nevében Mladeneczky György Szőllős Helység hites jegyzője által.

 

A plébános idős szülei is levelet írtak Haynauhoz, aki nem is válaszolt a kérelemre, egy főpap könyörgése is hiába való volt, a „hiéna” nem kegyelmezett.

 

Fieba 1852-ig raboskodott Olmützben. Itt embertelen körülmények között tartották társaival együtt. A magyar szó, még az ima is tiltatott, „nehogy véletlenül az Isten meghallgassa szegény magyarok fohászait”. Az egyik rabtárs készítette el a portrét, így maradt meg arcképe vértanú sorsú papunknak.

Kiszabadulása az uralkodó kegyelmének köszönhető, de állását elvesztette. A bánhidai plébániára nem térhetett vissza. Győrben telepedett le, s óraadóként angol és francia nyelv tanításából tartotta fenn magát. A művelt társaságban közkedveltségnek örvendett. Boross Mihály írta azt róla: ha a forradalom le nem veretik, nevezetes szerepet játszhatott volna az egyház életében… mind politikai, mind vallási szempontból művelt, szabad gondolkodású, tehetséges felvilágosult férfiú, aki bár tót származású, de testestül-lelkestül magyar érzelmű volt.”

 

Revolúcia a národnooslobodzovací boj v rokoch 1848/49

 

Počas revolúcie  a národnooslobodzovacieho boja v rokoch 1848/49 okolie považovali za nespoľahlivé pre panslavistické cítenie Slovákov, preto tu nechceli verbovať ani národných gardistov. Toto popiera aj viac faktov.

Mihály Boros vo svojej knihe  píše, že slovenskí bánhidskí poddaní sa pridali k revolúcii.  „Bánhidskí obyvatelia slovenskej reči by boli zahanbili hociktorú maďarskú obec.“

O tomto svedčí ľudová pieseň, ktorú aj tu spievali:

 

„Kossuth a Batthyány                              Kossuth és Batthyány

 Slobodu nám dali                                    Szabadságot szerze,

 Nech im pán Boh dopomáha                   Légyen Isten oltalmunkra

 V tom uhorskom kraji.                            Magyarhonban szerte.

 

 V tom uhorskom kraji                             Magyarhonban szerte

 Tambur vybubnuje,                                  Ki is doboltatott,

 Že nám Kossuth s Batthyánym        Hogy Kossuth s Batthyány 
                                                                  nékünk  

 Slobodu daruje.”                                      Szabadságot adott.

 

Ďalej rodák z Vértesszőlősa,  József Fieba, ktorý ako kňaz obce Bánhida dostal 50 palicovaní a dlhý hradný žalár, lebo vyhlásil Deklaráciu nezávislosti.

 V okolí zachovala jeho skutok aj jedna povesť, ktorú zaznamenal farár z Vértesszőlősu, Ignác Klotz (Törzsök): 

 

„Nemal maďarské meno, ani materinský jazyk maďarský, vo väčšine kázal božie slovo v inom jazyku, ale do hĺbky srdca mal maďarské cítenie! Akonáhle sa sem dostal horlivý hlas: Hor sa Maďar!  Pozbieral svojich veriacich ku kostolu a prihovoril sa k nim svojím ohnivým srdcom:

Spoluobčania! Brieždi sa zora slobody, zbavíme sa nenávideného otrockého jarma, budeme slobodní, lebo Boh Maďara stvoril za slobodného! Kto má zdravé ruky a nohy, nech ide do boja, všetci sa naučíme narábať zbraňou, aby sme nepriateľa mohli prijať, ako sa patrí !

Mnohí aj odišli. Ostatní na poli vedľa dediny celý deň nerobili nič iné len manévre.Čakali nepriateľa. Lenže nepriateľ bol početný, ale do tej doby bojový ľud dediny schoval zbrane, lebo boj za slobodu bol porazený a nastala doba temnej pomsty !

 

 

Farár dediny už vopred utiekol. Rakúšan dobre poznal jeho skutky: zradcov sa nájde dosť aj medzi Maďarmi ! Farár sa ukryl v jednom lesnom byte. Lesník, podlý sluha grófa  Svarcgelba, prezradil Nemcovi bydlisko farára. V okovách ho brali do K. Dostal 100 palicovaní, t.j.odsúdili ho na smrť. Žalárnik bol od rakúskych katov milosrdnejší a od ničivých, smrtelných úderov ho chránil jedným  hrubým kusom kože. Ešte aj takto ostal ochrnutý a neschopný vykonávať službu.

Prečo iba Maďarovi vyčítajú hriech, že bojoval za slobodu svojej vlasti so zbraňou v ruke ? ”

 

Takto sa pamätá druhý farár (kňaz) na svojho hrdinského predchodcu, ktorému jeho doba nedala zadosťučinenie za znesené palicovanie a za roky väznenia. Povesť sa v niektorých momentoch líši od skutočnosti. Fieba v kostole ”iba” prečítal Deklaráciu nezávislosti a dostal „iba” 50 palíc (od ktorých skoro ochrnul) a nie „do K” ho zobrali, ale najprv do Nagyigmándu, odtiaľ do Győru, Bratislavy a do Olomouca. Podstata a ostatné podrobnosti prekvapivo zostali v pamäti ľudí hodnoverne, ale v obnovení minulosi pomáhalo aj niekoľko pamätných spisov.

 

O živote kňaza vieme málo, ale na základe niekoľkých listov a rozprávania ľudového spisovateľa Mihálya Borsosa presne môžeme spoznať hodnovernú históriu jeho zadržania, väznenia a vyslobodenia.

 

Prvého júla 1849 Haynau vydal vyhlásenie, v ktorom sa vyhrážal náhlym vojenským súdom každému, kto slúžil národnooslobodzovaciemu boju a neskrýval nenávisť voči kňazom, ktorí podporovali boj za maďarskú slobodu. Kňazom kládli za vinu aj to, ak z kazateľnice vyhlásili rozhodnutie uhorského snemu o detronizácii Habsburgovcov.

„My, Národný uhorský snem, ktorý zastupuje maďarský štát, keď cestou tejto slávnostnej deklarácie Maďarsko spolu so  všetkými dedičnými časťami a provinciami uvedieme do nescudziteľného, prirodzeného práva, zaradíme ho do radu samostatných, nezávislých európskych štátov,  vierolomnú Habsburgsko-Lotarinskú dynastiu pred Bohom a svetom vyslovujeme za zbavenú trónu.”

 

Toto bolo hriechom nášho kňaza.

Vtedy sa začala románová história skrývania, chytenia a väznenia Józsefa Fiebu a jeho troch druhov (Józsefa Lászlóa, reformovaného kňaza z Kocsu, Ferenca Győrfyho, učiteľa z Taty a Sándora Tótha, notára z Orszlányu).

Reformovaný farár z Kocsu a učiteľ z Taty utiekol pred cisárskymi oddielmi a v Bánhide prišli k Józsefovi Fiebovi, ktorý sa tiež chystal utiecť. Prvého júla napísal svoj závet. V pivnici fary (na mieste dnešnej Csülök čárdy) sa skrývali, tu sa cítili v bezpečí. Rýchlo vysvitlo, že nemôžu byť ani tu v bezpečí, lebo na hradskej ceste majú rakúski pochôdzkári stráž. Preto odišli do dediny  k jednej rodine, odkiaľ odchádzali do Oroszlányu k notárovi Sándorovi Tóthovi. O niekoľko  hodín už štyria hľadali útočište v lese Vrteže.

Jednu noc strávili pod holým nebom, potom sa pýtali k hájnikovi v Náne. Toto sa stalo ich záhubou, totiž 10.júla pri obede zaklopal na hájovni hlavný hájnik a jeden horár. Zdanlivo boli priateľskí, nápomocní, ale nemohlo byť náhodné, že po krátkom rozhovore jazdeckí vojaci obkľúčili dom a štyroch skrývajúcich sa teraz už ako zajatcov doprevádzali do Móru. K ich uväzneniu stačilo, že sa skrývali v lese a mali zbrane.

 

11.júla zobrali okovaných zajatcov do Nagyigmándu. Tu na reformovanej fare pôsobil vojenský súd. Generál Susán ani nevypočul väzňov, ale nariadil každému 50 palíc. Na dvore fary seržanti (srbskí alebo chorvátski pohraniční jazdeckí vojaci) neúprosne vykonali rozsudok. Polomŕtvych, zbitých zamdletých ľudí položili na zem na slamu.

 

Na druhý deň tu odsúdili na smrť a popravili Antola Mansbarta, kňaza z Csákberényu, a reformovaného duchovného Jánosa Szikszayho.

Väzňov mučených bolesťou zapálených rán prepravili 13. júla na voze do Győru, kde mali v kláštore rehole kapucínov väznicu. 15.júla ich parníkom  zobrali do Bratislavy, do „Vodnej kasárne“, ktorá už bola zaplnená  politickými väzňami. Tu bol väzňom aj Dénes Pázmándy ml., ktorý takto referuje o podmienkach väznice:

„Sám bývam v jednej izbe, ktorej jedna časť je suchá a druhá mokrá, v lete sa v nej dá bývať, ale v zime to bude nemožné. Okno je zaklincované doskou. Podľa nariadenia sa môžem zadržiavať na chodbe pol hodinu doobeda a poobede. Rozprávať nie je povolené s nikým...Odkedy som tu ôsmich zastrelili, len minulý týždeň šiestich.“

 

Za takýchto podmienok bol väznený Jozsef Fieba a jeho traja druhovia do novembra 1849.

 

Popravy a ukrutnosti vyvolali obrovský medzinárodný protest. Viedeň bola nútená zmierniť teror a väzňov z preplnených väzníc začali pomaly  prepúšťať na slobodu. Troch druhov Fiebu po sebe prepustili, avšak chudáka kňaza na základe tajného udania odsúdili na 8 rokov hradného väzenia a dopravili ho do Olomoucu.

Nevedno,  kto mohli byť jeho zradcovia, ale jeho prívrženci sú bez podozrenia, lebo keď sa dozvedeli, že ich kňaz sa dostal do väzenia, v mene cirkevnej obce Bánhida  a Szőlős išla delegácia do Nagyigmándu , aby ho vyhľadali...

„V prípade  nájdenia za neho ako za svojho duchovného pastiera pobádajúc z povinnosti spolublížneho pre jeho čím skoršie vyslobodenie chceli predložiť žiadosť pred hlavného cisárskeho generála .“

Predstavení Bánhidy a Vértesszőlősa nasledovným cestovným listom poslali 15.júla 1849 poslov k Haynauovi.

„Predkladatelia nášho listu,  a to György Smudla a József Tóbiás, členovia prísažných sudcov obce Bánhida v mene spoločenstva vyslaní sudcovia a poslanci spolu s manželkou Jánosa Fiebu, ako aj vlastní rodičia bánhidského kňaza, taktiež János Ongrády, János Jenei, členovia prísažných sudcov filiálky Szőlős zo strany menovanej obce  ako delegácia cestujú do Igmándu k tamojšiemu pánovi, hlavnému veliteľovi cisárskej kráľovskej armády k jeho Excelencii vo veci zlapania  a pohybu velebného pána Józsefa Fiebu, bánhidského kňaza a v prípade jeho nájdenia za neho, ako za svojho duchovného pobádajúc z povinnosti spolublížneho na čím skoršie prepustenie z väzenia, chcú predložiť svoju poníženú prosbu pred jeho Osvietenosťou veľaváženým pánom a hlavným veliteľom cisárskej kráľovskej armády. Pre to  isté  úctivo prosia  pánov úradníkov ctenej  cisárskej kráľovskej armády, aby horeuvedených vyslaných predstavených zo strany spoločenstva Bánhida a Szőlős ako svojich dôverných poslov,  osôb, ktoré zastupujú pravdivú vec, aby im na svojej ceste neprekážali v Szőlősi 15.júla 1849.

Zo strany obce Bánhida sudcovia: István Gajárszki, sudca Mihály Holcokkar, András Szabó, Imre Slószer prísažný, Peter Benkovics prísažný.

Zo strany obce Szőlős sudcovia: Imre Krupánszky, Márton Szlezák,  čestný sudca György Magyar,  prísažný János Szádocky prísažný.

Spísané pre a v mene obce Bánhida a filiálky  Szőlős cez György Mladeneczkého prísažného notára obce Szőlős.

Aj starí rodičia kňaza napísali list Haynauovi, ktorý ani neodpovedal na žiadosť, aj orodovanie (modlitba) jedného veľkňaza bolo márne,  „hyena” neudelila milosť.

Fieba bol do roku 1852 vo väzení v Olomouci. Tu ho v neľudských podmienkach držali spolu s druhmi. Maďarské slovo, ba aj modlitba boli zakázané, ”aby náhodou Boh nevypočul modlitby  chudobných Maďarov.”

Jeden spoluväzeň zhotovil jeho portrét, tak sa zachovala podobizeň nášho farára, mučeníka.Vyslobodil sa vďaka milosti panovníka, ale službu kňaza stratil. Nemohol sa vrátiť na faru do Bánhidy. Usadil sa v Győri a živil sa ako vyučujúci angličtiny a francúzštiny.Vo vzdelanej spoločnosti sa tešil obľube. Mihály Boros písal o ňom:

„ak sa neporazí revolúcia, bol by zohral znamenitú rolu v živote cirkvi ... tak z hľadiska politického, ako aj náboženského, bol vzdelaný, slobodne zmyšlajúci, nadaný (talentovaný) osvietenec, ktorý bol pôvodom Slovák, ale telom i dušou cítil maďarsky.”

 

 

Pesty Frigyes 1864-ben helynévgyűjtést végzett. Ebben a munkában levelet intézett minden községhez, amiben többek között rákérdezett olyanokra is, hogy a községet honnan népesítették, mit tudnak a név eredetéről, milyen topográfiai/ rét, kaszáló, stb…/ nevek vannak adott településen. Ebben Forisek János bírótól és Tanos Ferenctől azt a választ kapta Bánhidáról: „hogy honnan népesétett nem tudni, a nép eredet a tót, de magyarul is tud.” Dűlő nevek: „Belső telek, Öreg major, Farkas tó mesterséges tó, Major rét s föld, Novini, Tükörtó, Podomne, Kratke, Siroke,, Od Bazantnice, Öregtó fenék, Birka major, Tóóra dűlő, Patári dűlő, Dole g Luke, Kratini, Siroke,Kocsi úti dűlő, Kocsi uton aluli dűlő, Szentgyörgy úti dűlő, Szentgyörgy árok, Pri Kaplonke, Marasztok, Zsellérkertek, Temető alatt, Deszka metsző, ide környei tobul a víz jön deszkák metszetnek, Píz Vreh, Tatai úti dülő, Sáncz alatt a régi háboru üdőkbüli föld sáncz, Tinini,Malomra dülő, Lapatári malom, a deszka metszőről víz hajtja, Temető alatti pap tábla, Kert alatti felső dülő. Wcelin, Zaberekom, Zachradku Cestu, Dolinu. Szöllő 252 hegyeni fekvésű jó bort termeszt. Druhi Berek, Za Humnnami. Bereki Kiskutnál, Bereki Kiskuton tul, Dole g Lawke. Paradicsom út igen szép fekvísitű kapta e nevet. Szaári határra dűlő. Erdők majdnem átallyába véve: Cser, tölgy és bük fát termesztők: Elő erdő /Anondierungs Wald/, Vessző Erdő /Buschholz Wald/, Tőkérül termesztett erdő /Eichen Niederwald/, Bük avar erdő /Buchen Hochwald/, Mak és szerszámfa erdő /Eichen Hochwald et Reserva/ ezen erdőkbe külömbféle vadak laknak, többször kisebb s nagyobb vadászatott tartattnak.”

 

Frigyes Pesty v roku 1864 zbieral miestne názvy. Počas tejto činnosti napísal list do každej obce, v ktorom sa opýtal aj to, odkiaľ bola obec zaľudňovaná, čo vedia o pôvode názvu, aké topografické (lúka,...,atď.) pomenovania sú v danej obci. Od sudcu Jánosa Foriseka a Ferenca Tanosa o Bánhide dostal takúto odpoveď : „odkiaľ bola zaľudňovaná nemožno vedieť, ľudia sú pôvodom Slováci, ale vedia aj po maďarsky.” Názvy honov: Vnútorný pozemok, Starý majer, Vlčie jazero, Umelé jazero, Majerská lúka a roľa, Noviny, Zrkadlové jazero, Podomne, Krátke, Široké, Od Bažantnice, Dno starého jazera, Ovčí majer, Hon jazerných hodín, Hon Patári,Dole k lúke, Kratini, Široké, Pole voznej cesty, Hon na vozovej ceste, Hon svätojurajskej cesty, Jarok svätého Juraja, Pri Kaplnke, Marasztok, Záhrady želiarov, Pod cintorínom, Rezač dosky, sem  z Környenského jazera tečie voda dosky režú, Píz Vreh, Hon na ceste do Taty,  Pod hradbami, násyp z čias  starých vojen,  Tinini,  Hon na mlyn,  Lapatársky mlyn, ktorý poháňa voda z rezača dosky.  Farárova roľa pod cintorínom,  Horný hon pod záhradouő. Wcelin, Zaberekom, Zachradku Cestu, Dolinu. Vinič v polohe vrchu 252 pestuje sa tam dobré víno. Druhi Berek, Za Humnami. Pri Berekskej malej studni, Za berekskou malou studňou, Dole g Lawke.  Rajská cesta, pomenovaná na základe veľmi peknej polohy, Hon na Szaárský chotár. V lesoch vcelku sa pestujú stromy: cér, dub, buk: Predný les /Anondierungs Wald/, Les na prútie /Buschholz Wald/, Les pestovaný z klátov /Eichen Niederwald/, Les suchého lístia buku /Buchen Hochwald/, Dubina a les nástrojového dreva /Eichen Hochwald et Reserva/, v týchto lesoach sa nachádza rôzna zver, uskutočňujú sa tu menšie a väčšie  poľovačky.”

 

 

A bányanyitással (1896) a foglalkozásokban megjelent a bányászat és a kőfejtés is.  Jellemző volt erre az időszakra a „kétlakiság” . Az iparban dolgozó munkások (MÁK Rt, Erőmű) nagy része a műszak után a földjein dolgozott, többnyire paraszti kisgazdálkodás szintjén, kézi erővel. A lakosság aránya teljesen megváltozott a magyarok javára. A kisebb zártabb közösséget felváltotta egy nyüzsgő bányatelep, egy „mini-Amerika” = Tatabánya közelsége. Ez megváltoztatta a lakosság összetételét, a hagyományokat, sőt a mindennapi beszédet is. Új szavak kerültek be a németből, mint a bányászat szakszavai és az újkor találmányainak, eszközeinek neve is a magyarból vagy a németből került be a település nyelvsziget jellege miatt.  A szülők már egyre kevésbé tanították meg gyermekeiket a szlovák nyelvre, „a keverék tót” lett általános. (Pl. Igyeme do Konzumu biciklipumpa kupity.) Ez a korabeli humor és anekdoták forrása lett, az egyik fotós mondása szerint: Amilyen pofát te vágsz, olyan képet kapsz…

 

Otvorením bane (1896) sa objavilo medzi povolaniami baníctvo a aj lámanie kameňa. Charakteristické pre toto obdobie bola „dvojdomosť” robotníkov pracujúcich v priemysle (a.s.MÁK Elektráreň), po zmene pracovali na vlastnej roli, prevažne na úrovni maloroľníckeho hospodárenia, ručnou silou. Pomer obyvateľstva sa úplne zmenil v prospech Maďarov. Menšie uzavreté spoločenstvo vymenila hemživá banícka kolónia, blízkosť jednej „mini-Ameriky”=Tatabánye. Toto zmenilo zloženie obyvateľstva, tradície, ba aj každodennú reč. Z nemčiny prenikali nové slová ako odborné slová baníctva a aj pomenovania objavov a inštrumentov novej doby z maďarčiny alebo z nemčiny pre charakter jazykového ostrova obce. Rodičia už čím ďalej,  tým menej učili svoje deti slovenský jazyk, ”miešaná slovenčina” sa  stala  všeobecnou.(napr.:Igyeme do konzumu biciklipumpa kupily.)

Tento jav sa stal prameňom súvekého humoru a anekdoty, podľa výroku jedného fotografistu: Ako sa zatváriš, takú tvár dostaneš.

 

A két világháború közt

 

A lakosság összetétele teljesen megváltozott: az erőműi lakótelep és Újbánhida megépítésével a magyarok aránya a szlovák anyanyelvű lakossághoz képest jelentősen megnövekedett, ugyanakkor a hagyományokat tovább ápolták az iparoskörben és a falusi zenekarokban. Stiglic Ferenc bánhidai  plébános idején (1900-1920)  minden második vasárnap énekeltek a templomban szlovák énekeket.

A lakosság szinte teljesen önellátónak bizonyult élelmiszerekből. A nagyobb munkákat közösen végezték: ilyen volt a vetés, a kapálás, az aratás, trágyahordás, krumpliszedés, kukoricatörés, marharépa-, cukorrépaszedés. A kukoricaszárat levágták, otthon szecskavágóval összevágták és lovaknak, vagy teheneknek adták. A családnak volt kenderföldje, ezen, amikor beérett a kender levágták és a mai Fürdő utca /Marasztok utca/ környéki kenderáztatóba hordták. Itt a kender ázott egy ideig, a ma napig rejtély, hogy hogyan különböztették meg az egyes családok a saját kévéjüket… Kiszedték, hazahozták, rokkán fonalat készítettek belőle, a durvább anyagból kötél lett, a finomabb anyagból zsákvászon. Sokan jártak másokhoz is rokkázni a Smudla bíróhoz és Turul utcába a Gíberékhez. Széna kaszáló rétjük is sok volt. Gabonafélékből rozsot(rezs), árpát (jacsmeny), búzát (zsító), zabot (ovec) vetettek.  Majdnem minden földjük végén volt egy forrás, oda jártak vízért vizes korsóval.

 

Medzi dvoma svetovými vojnami

 

Zloženie obyvateľstva sa úplne zmenilo: výstavbou sídliska energetickej centrály a výstavbou Újbánhidy sa pomer Maďarov v porovnaní s obyvateľmi slovenskej národnosti značne zvýšil, ale súčasne sa o tradície naďalej starali v remeselníckych krúžkoch a v dedinských hudobných kapelách. Za pôsobenia bánhidského farára Ferenca Stiglica (1900-1920) spievali v kostole každú druhú nedeľu  slovenské piesne. 

Obyvatelia boli s potravinami temer sebastační. Väčšie práce vykonávali spoločne; napr. sejbu, okopávanie, žatvu, vynášanie stroja, zber zemiakov, lámanie kukurice, krmnej repy a cukrovej repy. Kukuričné steblo odrezali, doma rezačkou posekali na sečku a dali koňom alebo kravám. Rodina mala konopište, na ňom, keď konope dozrelo, odrezali a odviezli do močidla, ktoré sa nachádzalo v okolí terajšej Fürdő utca (Marasztok utca). Tu sa konope močilo určitú dobu, a do dnešného dňa ostáva tajomstvo, ako vedeli rozlíšiť jednotlivé rodiny svoje snopy... Povyberali ich, zobrali domov, na kolovráte priadli z neho vlákno, z hrubšieho materiálu upriadli povraz, z jemnejšieho vrecovinu. Mnohí chodili aj k iným priasť k richtárovi Smudlovi a do ulice turul k Gíberovcom. Mali aj lúku na kosenie sena. Z obilnín siali raž, jačmeň, ovos. Na konci skoro každej roli sa nachádza jedeň prameň, tam chodili po vodu s krčahom na vodu. 

 

A második világháború

 

A harcok 1944 decemberében a Budapestet bekerítő szovjet csapatokkal érték el a négy települést és eltartottak 1945 március 21-ig, a német és magyar csapatok ellentámadásaival. Korábban is érte bombatámadás a falut, 1944. március 20-án, október 7-én, 13-án és 17-én B-17-es és B-24-es amerikai bombázók 338,6 T bombát dobtak a vasútállomásra és az ipartelepekre, a legpusztítóbbnak az 1944. október 13-i szőnyegbombázás bizonyult, amikor egész családok estek áldozatul.

A 3. Ukránfront 5. lovasgárdahadtestének csapatai (Tolbuhin marsall) érték el a környéket, ezzel elvágták a főváros vasúti utánpótlási vonalát. 1944. december 24-én  a lovashadtest egyik dandára a szári vasútállomás elfoglalása után átlépte a megye határát, majd 12 órára Felsőgallát birtokba véve tovább nyomult előre Tatabányára, Bánhida felé. A 31. lövészhadtest 34. gárda-lövészhadosztálya benyomult Tatabányára, s előrevetett osztagai elértek  a Bánhida keleti széle, Vértesszőlős keleti széle vonalat, s elfoglalták a Tatabányától északra emelkedő Nyugat-Gerecse magaslatait. Tatabányán az arcvonal a mai autópálya mellett és a hegyoldalban húzódott. A Turul-emlékmű környéke a peremvonal része volt. Az első vonal a Vértes felé Bánhidán át folytatódott. A templomtól 350 méterre keletre barikád állott: a tatabányai felén a szovjet egységek, nyugati oldalán pedig a német alakulatok tartózkodtak. Ez az állapot december 25-től január 30-ig állt fenn. Ekkor megváltozott az arcvonal helyzete, mert a szovjet parancsnokság a kiszögelést megszüntette és csapatait Szár községig vonta vissza.

 

Az 1944. decemberétől 1945. márciusáig húzódó heves harcok nem kímélték a polgári lakosságot, a legfiatalabb áldozat 1 évesen halt meg bombasérülés következtében… A 18 év alatti áldozatok száma ebből 29(!) és ezek közül 13-an még a 14 évet sem töltötték be.  Ez 32%-a a polgári lakosság veszteségének!

 

 

Druhá svetová vojna

 

Boje zasiahli v decembri 1944 štyri usadlosti so sovietskymi vojakmi, ktorí obkľúčili Budapešt a trvali do 21. marca 1945, s protiútokmi nemeckých a maďarských vojsk. Dedinu bombový útok zasiahol už aj skôr. 20. marca, 7., 13. a 17. októbra 1944 americké bombardéry (vrhače púm, bomb) B-17 a B-24 hodili na železničnú stanicu a na priemyselné závody 338,6 T bomb, naničivejšie bolo kobercové bombardovanie dňa 13. októbra 1944, keď sa stali obeťov celé rodiny.

Vojská 5. jazdeckej gardy vojenského zboru 3. ukrajinského frontu (maršala Tolbuchina) dosiahli okolie, a týmto odrezali železničný ťah do hlavného mesta, ktorým by mohli prísť posily. 24. decembra 1944 jedna tlupa jazdeckého vojenského zboru po obsadení železničnej stanice Szár prestúpila hranicu župy, potom na 12 hodín obsadil Felsőgallu a smeroval ďalej do Tatabánye smerom na Bánhidu. 34. garda streleckej divízie 31. streleckého vojenského zboru vtrhla do Tatabánye a posunuté oddiely dosiahli východný šík Bánhidy a Vérteszőllősu, a obsadili pahorkatiny Nyugat-gerče na severe od Tatabánye. V Tatabányi sa frontálny ťah tiahol pri dnešnej autostráde a v stráni. Okolie pomníka Turul bolo časťou okrajového šíku. Prvý šík pokračoval smerom na Vértes cez Bánhidu. Na 350 metrov od kostola smerom na východ bola barikáda: Na strane Tatabánye sa zdržiavali sovietske jednotky a na západnej strane nemecké. Tento stav trval od 25. do 30. januára. Vtedy sa zmenil stav frontálneho ťahu, lebo sovietske veliteľstvo zastavilo klinový výpad a svojich vojakov stiahlo po dedinu Szár.

Prudké boje od decembra 1944 do marca 1945 nešetrili civilných občanov, najmladšia obeť zahynula v dôsledku bombardovania ako ročná... Obetí, ktoré nedovŕšili 18 rokov bolo 29 (!) a z nich 13 nemali ešte ani 14 rokov. Tieto obete tvoria 32% strát civilneho obyvateľstva! Z osôb, toré sú na obrázku, sa vrátili domov iba traja, tento obraz je spred katastrófy pri Done na Vianoce 1942 (bol vyhotovený 25. decembra).

 

A szlovák-magyar lakosságcsere

 

A második világháború után, 1946 febr.27-én kötött csehszlovák-magyar lakosságcsere érintette a bánhidai szlovákokat. Nehéz megállapítani a tényleges áttelepültek számát, mást mutatnak a hivatalos szlovák és magyar adatok, ráadásul Bánhida egy körzet központjaként nemcsak a bánhidai szlovákok számát mutatja.

 

A Csehszlovák Áttelepítési Bizottság (CSÁB) munkát, földet ígért az embereknek, a fő gondolatuk az volt, hogy Csehszlovákia győztes ország, és Magyarország vesztesként még évtizedekig súlyos gazdasági körülmények között kénytelen élni. A Szlovák Telepítési Hivatal az áttelepítés propagálásának is részese volt, amelynek egyik legfontosabb eszköze, a Sloboda (Szabadság) című hetilap nagymértékben elősegítette a toborzás sikerét.

Az áttelepülés lehetőségének ténye két táborra osztotta a magyarországi szlovák kisebbséget. Megosztotta nemcsak a több évszázados közösségeket, de az egyes családokat is. Az ebből származó ellentétekre mutat rá Andrej Žiak az SzNT képviselője. Magyarországi látogatása során nyert tapasztalatairól így ír: „a helyi magyarok rendesebben viszonyulnak az áttelepülésre jelentkezettekhez, mint a maradni szándékozó szlovákok, akik a szó szoros értelemben elűzik, elüldözik őket.“ Az áttelepülés kapcsán a magyarországi szlovákok 3 társadalmi csoportot alkottak. A Sloboda szerint az első csoportot a jómódú gazdagok alkották, akiknek tulajdona meghaladta az 50 köblöset és sajnálták elhagyni tulajdonukat. A második csoportba tartozó szlovákok fejét már megzavarta a magyar állameszme és büszkén vallották magukról, hogy mi „magyar tótok“ vagyunk. A lap szerint a harmadik csoport volt a legnépesebb és az áttelepülés szempontjából a legértékesebb. Ők voltak azok a szegény, illetve kisparasztok, akik lelkében felébredt a valódi szlovák nemzeti érzés. Ezt a megállapítást támasztja alá Ján Bobák is, aki szerint a lakosságcserére lényegében csak a falusi szegénység és a kisbirtokosok jelentkeztek. A magyarországi szlovákok között végzett propaganda ill. a toborzás alapeszméje ördögien hasonlított a Szlovákiában zajló reszlovakizáció módszeréhez. A CsÁB központ propaganda osztálya találóan világított rá a lényegre. Az általuk kiadott utasítás szerint a munkatársaknak minden egyes településen az áttelepülésre meg kell nyerni 3-4 módosabb gazdát, akiket majd követni fognak a szegényebbek is.“ A lakosságcsere-egyezmény aláírása után a két kormány között nem született megegyezés annak pontos megkezdéséről. A csehszlovák kormány és a Megbízottak Testülete annak beindítását szeptemberre, befejezését viszont 1947 májusára feltételezte. Bár a magyar országgyűlés az Egyezményt csak hosszú vita után, többszöri nekifutásra fogadta el május 14-én, biztosra vehető volt, hogy mindent elkövet annak elodázására. Több tárgyalás után, végül is megkezdődött a magyarországi szlovákok egyoldalú áttelepülése júniusban. A Vegyesbizottság 1. számú határozata alapján 115 szlovák bányász család (606 személy) települt át a bánhidai körzetből. Ez nem egyenlő magával Bánhidával, hiszen ez egy nagyobb körzet központjaként működött!

Sokaknak azt ígérték, hogy hadifogságban lévő hozzátartozójuk hamarabb hazatérhet, ha szlováknak vallják magukat és áttelepülnek. A 6-os, bánhidai körzetben hat héten keresztül győzködték az embereket. Bánhidán még augusztus elején „szlovák katonai személyek a rendőrbiztost is bántalmazták.” Kezdetben a CSÁB szerint 843 ember jelentkezett, a magyar rendőrség jelentése szerint ez inkább összeírás célzatú statisztika. Szemtanúk visszaemlékezése szerint mindösszesen kevés család települt át Csehszlovákiába Érsekújvár /Nové Zámky/ környékére, a többi hűséges maradt szülőföldjéhez. 1946 november 4-i jelentés szerint Tatabányáról 12 család, összesen 59 személy költözik át Csehszlovákiába.  A kitelepültek közül sokan szöktek vissza, már 1946-ban, s a már átvitt ingóságaikat is Szlovákiában hagyták, mint mondották, itt inkább csak burgonyán éljenek, mint ott maradjanak. 1947 májusáig öten szöktek vissza: Felsőgallára ketten, Bánhidára hárman. 

 

 

Povojnová výmena slovenského a maďarského obyvateľstva

 

 Po 2.svetovej vojne sa uzavretie dohody  o výmene československého a maďarského obyvateľstva zo dňa 27.februára 946 dotklo aj bánhidských Slovákov. Skutočný počet presídlených  sa ťažko dá zistiť, iné sú úradné slovenské a iné maďarské údaje a ako na dôvažok Bánhida ako centrum jedného okruhu nevykazuje iba počet Slovákov z Bánhidy.

Československý osídľovací (úrad) výbor (CsÁB) sľúbil ľuďom prácu, pôdu. Ich hlavnou predstavou bolo to, že Československý víťazný štát a Maďarsko je ako porazené ešte desatročia nútené žiť v ťažkej hospodárskej situácii. Slovenský osídľovací úrad bol účastníkom propagandy presídľovania a jeho najdôležitejším prostriedkom bol týždenník Sloboda, ktorý napomáhal vo veľkej miere úspešnosť náboru.

Skutočnosť možnosti presídlenia sa rozdelila slovenskú menšinu na dva tábory, rozdelila nie iba viacstoročné spoločenstvá, ale aj jednotlivé rodiny. Na vzniknuté rozpory poukazuje poslanec SNR,  Andrej Žiak. O skúsenostiach nadobudnutých počas návštevy Maďarska píše takto: „miestni Maďari sa stavajú korektnejšie k prihláseným na presídlenie ako Slováci, ktorí sa neprihlásili, ktorí  ich v užšom zmysle slova odohnali, vyštvali.”

V súvislosti s presídlením Slováci žijúci v Maďarsku tvorili 3 sociálne skupiny. Podľa týždenníka Sloboda prvú skupinu tvorili zámožní bohatí, ktorých majetok presiahol päťdesiatkbetovú zem a ľutovali zanechať svoje vlastníctvo. Hlavy do druhej skupiny patriacich Slovákov už poplietla maďarská štátna myšlienka a hrdo hlásali o sebe, že sme „maďarskí Slováci”. Podľa týždenníka tretia skupina bola najpočetnejšia a z hľadiska presídlenia najcennejšia . Oni boli tí chudobní, resp.maloroľníci, v duchu ktorých sa prebudilo skutočné slovenské národné povedomie.Toto (konštatovanie) zistenie podopiera aj Ján Bobák, podľa ktorého sa na presídlenie prihlásila v podstate iba dedinská chudoba a maloroľníctvo. Propaganda vykonávaná medzi Slovákmi v Maďarsku, resp. základná idea náboru sa čertovsky podobala metódam reslovakizácie prebiehajúcej na Slovensku. Centrála propagačného oddelenia Československého osidľovacieho výboru výstižne  poukázala na podstatu. Na základe nimi vydaného príkazu (nariadenia) pracovníci v každej obci museli nahovoriť na presídlenie 3-4  majetnejších gazdov, ktorých budú nasledovať aj chudobnejší. Po podpísaní zmluvy o výmene obyvateľstva  medzi dvoma vládami nebola dohoda o presnom termíne začatia. Vláda Československa a Zbor pozemníkov jej začatie predpokladali v septembri, oproti tomu ukončenie v máji 1947. I keď zmluvu prijal maďarský parlament iba po dlhej diskusii, 14.mája bolo isté, že vykoná všetko v záujme jej odďaľovania. Po viacerých rokovaniach nakoniec sa začalo jednostranné presídľovanie  Slovákov v júni. Na základe uznesenia č.1. Miešaného administratívneho výboru z okruhu Bánhida sa presťahovalo 115 slovenských baníckych rodín (606 osôb). Toto sa nerovná vlastnej Bánhide, lebo ona bola centrom jedného väčšieho okruhu.

Mnohým sľúbili, že ak sa budú hlásiť za Slovákov a presídlia sa, ich príbuzní sa skôr môžu vrátiť domov zo zajatia.V bánhidskom okruhu č.6 počas šiestich týždňov presviedčali ľudí. V Bánhide ešte  na začiatku augusta „slovenské vojenské osoby ublížili jednému policajnému komisárovi.”. Na začiatku sa podľa Československého osídľovacieho výboru prihlásilo 843 ľudí, podľa hlásenia maďarskej polície toto je radšej úmyselný štatistický zoznam (súpis). Podľa spomienok očitých svedkov  sa dohromady len málo rodín presídlilo do Československa  a to do okolia Nových Zámkov, ostatní ostali verní rodisku. Podľa hlásenia zo 4.novembra 1946 sa z Tatabánye do Československa presťahovalo 12 rodín, 59 osôb. Z presídlených mnohí ušli naspäť už v roku 1946 a aj prenesené hnuteľnosti nechali na Slovensku. Ako povedali, tu budú radšej jesť zemiaky, ako by tam zostali. Do mája 1947 piati ušli naspäť :  dvaja do Felsőgalla,  traja do Bánhidy.

 

A szlovák kultúra és hagyomány ápolása a 2. világháborútól napjainkig

 

Az áttelepítés mély nyomokat hagyott a településen. A bizonytalanság után hosszú tudatosító munkát kellett végezni az emberekben - Ocskay Simon szerint -, hogy a nemzetiségi hagyományok ápolása törvényes dolog. 1946-ban a bánhidai MNDSZ menyecskekórusa karolta fel a meglévő népdalkincs megőrzését, terjesztését. Az 1948-ban létrehozott Puskin Művelődési otthon vált a szlovák nemzetiségi kultúra otthonává. 

Ebben nagy szerepük volt a művelődési ház igazgatóknak is. Már 1955-ben, Hites Sándor művelődési ház igazgató  idején nyelvi tanfolyamot indítottak, ahol irodalmi szlovák nyelven tanulhattak Hites Sándor és felesége 1947-ben települt át Szlovákiából, Megyercsről (ma: Čalovec), egy színmagyar településről, ahol kötelező volt a szlovák nyelv, tehát beszélt szlovákul. Valószínűleg ezért nevezték ki a Puskin igazgatójának is, meg azért is mert kíváló szónoki képességekkel rendelkezett. Az április 4-i ünnepségeken ő mondta az ünnepi beszédet a mai Bányász körtéren, ekkor figyeltek fel rá és több intézmény vezetésével is megbízták egyszerre.

1955-ben már arról tudósított a Dolgozók Lapja, hogy két alkalommal is tartottak szlovák bált, ahol szlovák fúvószenekar adta a muzsikát, „ahol a szlovákok a maguk módja, régi szokásaik szerint mulattak.”Elmondták a „szlovák parasztok”, hogy ezelőtt úgy érezték magukat, mintha ki lettek volna közösítve.

1957-ben kezdte meg működését a Bánhidai Szlovák Nemzetiségi Együttes Ocskay Simonné vezetésével. Ez szlovák vegyeskórusból (16 fő), két néptánccsoportból (20 fő gyerek+ 16 fő felnőtt), színjátszó csoportból, irodalmi színpadból, zenekarból állt, átlag száz fős taglétszámmal.. Ezt a Magyarországi Szlovákok Demokratikus Szövetsége anyagilag is támogatta és szakmai tanfolyamok segítségével is. 1964-ben az együttes elnyerte a „Szocialista kultúráért” díjat.  A Szlovák Nemzetiségi Együttes megszűnt, helyén a Szlovák Gyermek Tánccsoport és a Bánhidai Nyugdíjas Művészeti Csoport alakult. A honismereti gyűjtőmunka eredményeként a Gellért téren létrehozták a Szlovák Szobát. A hagyományos szlovák „alkalmak”: lakodalmas, szüreti felvonulás és mulatság is felelevenítésre került. 

A Rozmaring Néptáncegyüttes 1985-ben alakult. A csoport vezetője Krupánszki Lajosné lett, aki szintén 18 évig táncos volt, majd C kategóriás táncoktatói bizonyítványt szerzett. Ekkor Tatabánya minden részéről érkeztek gyermekek, akik szívesen megismerkedtek a szlovák táncokkal, hagyományokkal, hiszen a csoport újraélesztésének célja a szlovák táncszokások felelevenítése, ápolása volt. Ahogy a táncosok nőttek, a repertoár is egyre bővült. Szlovákiából is érkeztek koreográfusok, hogy északi szlovák táncokat oktassanak az ifjúságnak. A tánccsoport az idő előrehaladtával egyre ismertebb lett nem csak város, de megyei és országos, majd világszerte is. Az első legjelentősebb külföldi út a törökországi Atatürk fesztivál volt. Ezután az együttes szinte évente kapott külföldi meghívásokat. Többször járt Németországban, Szlovákiába, majd éveken keresztül a Europeade Fesztivál résztvevője volt Dániában, Spanyolországban és Belgiumban.

Táncaikat olyan ismert koreográfusok tanították, mint Hubay Győző, Marian Čupka, Jan Blaho, Lubos Michac, Lajos Gallovich. 1998-ban a Rozmaring Néptáncegyüttes és Krupánszki Lajosné elnyerték a Tatabánya Kultúrájáért díjat. Az együttes 2005-ben ünnepelte 20 éves jubileumát.

1994-ben megalakult a szlovák kisebbségi önkormányzat, amelynek működése nyomán 2006-ban sikerült átadni a Szlovák házat. (Ennek bemutatása későbbi kiadványunkban a helyi szlovák hagyományokkal együtt történik…)

Tatabánya Megyei Jogú Város Közgyűlése 2009-ben március 26-i döntésével augusztus 1-jétől létrehozta a Bánhidai Szlovák Általános Művelődési Központot. A Jókai Mór Általános Iskola, az Arany János Óvoda és a Bánhidai Puskin Művelődési Ház Szlovák Általános Művelődési Központtá vált.

 

Pestovanie slovenskej kultúry a slovenských tradícií od druhej svetovej vojny po súčasnosť

Presídľovanie zanechalo v usadlosti hlboké stopy. Po období neistoty bolo treba vykonávať dlhodobú presvedčovaciu prácu - podľa Šimona Ocskayho-  o tom, že pestovanie národnostných tradícií neporušuje zákony. K zachovaniu a rozširovaniu ľudových piesní sa v roku 1946 odhodlal ženský zbor Bánhidskej MNDSZ. Domovom pre slovenskú menšinovú kultúru sa stalo kultúrne stredisko Puškin, založené v roku 1948. 

Významnú rolu zohrávali aj riaditelia kultúrneho strediska. Už v roku 1955, počas vedenia Alexandra Hiteša začali s jazykovými kurzmi a s možnosťou študovať spisovný slovenský jazyk. Alexander Hiteš sa presídlil s manželkou zo Slovenska v roku 1947 z obce Čalovec (Megyercs). Bola to čisto maďarská dedina, kde bola povinná slovenčina, a preto ovládal aj slovenský jazyk. Pravdepodobne preto, bol menovaný riaditeľom kultúrneho strediska Puškin, ale mal aj vynikajúce rečnícke schopnosti. Na oslave 4. apríla na súčasnom námestí Baníkov (Bányász körtér) predniesol slávnostný prejav. Aj vďaka tomu ho poverili vedením súčasne niekoľkých inštitúcií. V roku 1955, informoval “List pracujúcich” (Dolgozók Lapja) o dvoch slovenských plesoch, kde hrala slovenská dychovka, "Slováci sa zabávali po svojom, podľa svojich starých zvyklostí“. "Slovenskí roľníci” popisovali, že predtým sa cítili, ako by boli vylúčení.

Bánhidská slovenská národnostná spoločnosť pod vedením pani Očkayovej (Ocskay Simonné) vznikla v roku 1957. Spoločnosť tvorilo v priemere 100 ľudí. Pozostávala z 16 členného miešaného slovenského speváckeho zboru, z dvoch skupín ľudového tanca  (20 detí + 16 dospelých), z divadelnej, literárnej a hudobnej skupiny. Spoločnosť bola podporovaná Demokratickou úniou Maďarských Slovákov aj finančne, hmotne a organizovaním odborných školení. V roku 1964, vyhrala spoločnosť cenu "Za socialistickú kultúru". 

Po zániku Slovenskej národnostnej Spoločnosti vznikli tanečná skupina slovenských detí a umelecká skupina Banhidských dôchodcov. Výsledkom vlastivednej zberateľskej práce bolo otvorenie Slovenskej izby na námestí Gellért. Slovenské zvyklosti dostávali priestor aj pri rôznych “udalostiach”, svadbách, vinobraneckých sprievodov a iných zábavách.

V roku 1985 vznikla tanečná skupina Rozmarin pod vedením páni Krupánskej (Krupánszki Lajosné), ktorá 18 rokov sama tancovala  a získala aj osvedčenie učiteľa tanca kategórie C.

Cieľom znovuoživenia tanečnej skupiny bolo pestovanie slovenských tanečných obyčajov. Do skupiny prichádzali deti z celej Tatabanye a s radosťou sa zoznamovali so slovenskými tradíciami a tancami. S rastom tanečníkov sa rozširoval aj repertoár. Choreografi prichádzali aj zo Slovenska s výukou severoslovenských tancov. Tanečná skupina bola stále populárnejšia nielen v meste, ale aj na  krajskej, národnej, ale aj svetovej úrovni. Prvá najvýznamnejšia zahraničná cesta viedla  do Turecka na festival Atatürk. Potom už kapela dostávala takmer ročne zahraničné pozvánky. Opakovane navštívili Nemecko, Slovensko, a po mnoho rokov bol účastníkom festivalu Europeade v Dánsku, Španielsku a Belgicku.

 

Tance vyučovali známi choreografi, ako Hubay Győző, Marian Čupka, Jan Blaho, Luboš Michac, Lajos Gallovich. V roku 1998 získali skupina ľudového tanca Rozmarín Krupánszki Lajosné ocenenie “Za kultúru Tatabánye”. V roku 2005 oslávila skupina 20. výročie.

V roku 1994 vznikla Slovenská menšinová samospráva. Vďaka jej činnosti sa podarilo otvoriť v roku 2006 Slovenský dom. (Jeho predstavenie bude v ďalšej v brožúre spolu s miestnymi slovenskými tradíciami ...)

Rozhodnutím Mestského zasadnutia Tatabánye z 26 marca 2009 bolo zriadené Vzdelávacie Stredisko Bánhidských Slovákov zahrňujúce Základnú školu Jókai Mór, škôlku Arany János a Kultúrny dom Puškin od 1. augusta.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

dialektologický slovník

 

 

Tájszótár

 

A bánhidai szlovák nyelvjárása nyugatszlovák nyelvjáráshoz tartozik és a magyar, német lakosság nyelvével való évszázados együttélésben alakult ki. A nyugatszlovák nyelvjárások a hajdani Pozsony (Bratislavská), Nyitra (Nitrianska), Trencsén (Trenčianska), Komárom (Komárňanská), Esztergom (Ostrihomská) megye (župa, stolica) területén találhatók.

Már a 18. században ideérkező telepesek nyelvében is latin, német, magyar, cseh (morva) hatások érvényesültek. Nyelvjárásuk alapján Verbócról (Vrbovce), Berencsváraljáról (Podbranč), az egykori Szenicai (Senice) járás északi részéről és az Inovec hegység környékéről származhattak.

 

A családnevek vallomása: 

Banyi baňa- bánya, bányából való, másik lehetséges magyarázat Bán községből való, 

Bebellák - die Bibel – biblia német szóból

Bobek -  bobok - bogyó (ürülék)

Boda – bod- pont

Gajarszki - alapszó: gaj (duda) – dudás, 

Harasta – haras - bolyhos gyapjúszövet vagy harašiť - zörög, zörömböl

Hlodik – hlodať - rág, rágcsál

Hornyák- hôrny – erdei, hegyi, fenti, felső

Jankovics - Janko- János személynévből, az –ics végződés horvát vagy szerb származásra is utalhat.

Moravcsik – moravský – morva férfi

Pokornyi – pokorný –alázatos

Polyák- Poliak –lengyel 

Prusina – pružina – rugó

Rovni – rovný – egyenes, sík, sima, lapos, kerek

Skrnan – skriňa – szekrény

Thurecsek – turecký - török

Vajger – vajce –tojás 

Vajnorák – vojna – háború, katona

Zábráczky - zabrať – elfoglal vagy braček - öcsi, öcskös, öcsike

 

Szabályos mássalhangzó változások

- „Zsézés”

Bánhidán a „zséző” típus terjedt el, az igék egyes szám második személyben jelen időben, kijelentő módban nem „š”(s) ragot kapnak, hanem kiejtésben ž-t (zs-t), pl: varís  helyett varízs (varíž)

  • š z   Pl.:vešiak vezak
  • dl ll, l Pl.: zrkadlo zrkallo,  vidličkavilka , škridla škrilla 
  • dn>ñ  Pl.:   prednost > preñák 
  • ťď  Pl: banuvať banuvaď, čárať čáraď
  • d’j  Pl.: ďatelinajat’elina
  • „Cézés”

A számnevek végén a szty átalakul, egyszerűsödik c-vé. Pl: jedenásť (jedenaszty) helyett jedenác.

  • „Keménység”: a vértesszőlősiekkkel ellentétben a bánhidaiak n-t ejtenek az ñ helyett, ezért a szőlősieket tréfásan „nyekásoknak”= nyekegőknek  nevezték.

- cseh hatás : ako helyett jako

Magánhangzó változások

 

- valószínűleg a magyar hatásra a „o” vagy „u” –hang átalakul „e”-vé, így „mekegővé” válik. 

 Pl.: Vzadu  zadek, vonku  venku,  ja somja sem, svokor sveker, hrotok hrotek. 

-u o , o u  Pl: musieť - mosit’ , ohnúť sa -  uhnit’ sa

 

Bánhidské slovenské nárečie patrí do západoslovenského nárečia a vytvorilo sa počas storočného spolunažívania s jazykom maďarského a nemeckého obyvateľstva. Západoslovenské nárečia sú na území Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Komárňanskej, Ostrihomskej župy. Už aj v jazyku kolonistov prichádzajúcich sem v 18. storočí sa  uplatnili latinské, nemecké, české (moravské) a maďarské vplyvy. Na základe ich nárečia mohli pochádzať z Vrbovca, Podbranča, zo severnej časti bývalého senického okresu a z okolia Inoveckej hory.

Výpoveď priezvísk:

  • Banyi-pochádzajúci z bane, druhé možné vysvetlenie :pochádzajúc z obce Bán
  • Babellák-die Bibel- z nemeckého slova Biblia
  • Bobek-bobok-bobuľa-(výkal,trus,fekál)
  • Boda-bod-botka
  • Gajarszki-základné slovo:gaj(gajdy)-gajdoš
  • Harasta-haras-huňatá vlnená látka alebo harašiť-hrmotať
  • Hlodik-hlodať
  • Hornyák-hôrny-hegyi

          horný-felső

    • Jankovics - Janko- z mena Ján dokončenie  –ics môže poukázovať na chorvátsky alebo srbský pôvod
    • Moravcsik – moravský – moravský chlap
    • Pokornyi – pokorný –alázatos
    • Polyák- Poliak –lengyel 
    • Prusina – pružina – rugó
    • Rovni – rovný – egyenes, plochý, hladký, ploský,  okrúhly
    • Skrnan – skriňa – szekrény
    • Thurecsek – turecký, Turek - török
    • Vajger – vajce –tojás 
    • Vajnorák – vojna – háború, vojak - katona
    • Zábráczky - zabrať – elfoglal -  obsadiť. Braček - öcsi,  bratíček, mladší brat -  öcskös, öcsike

 

Spoluhláskové zmeny

V bánhide sa rozšíril typ ”Ž”-kania, slovesá dostanú v 2.osobe jednotného čísla, prítomného času ,oznamovacieho spôsobu  nie tvar s-š, ale so –ž, napr.: namiesto varíš je varíž

  • š>z, napr.vešiak>vezak
  • dl>ll,l, napr.zrkadlo>zrkallo,vidlička>vilka
  • dn>ñ napr. prednost > preñák 
  • ď>j, napr.ďatelina>jatelina

 

„C”-kanie

Na konci čísloviek sa –sť zjednodušuje na –c , napr. jedenásť>jedenác

 

České pôsobenie : ako > jako.

 

Samohláskové zmeny

-pravdepodobne vplyvom maďarčiny sa „o” alebo „u” premieňa na „e”, tým sa stáva  mékaním .napr. vzadu>zadek, vonku>venku, ja som > ja sem, svokor>sveker, hrotok>hrotek.

- ie > otvorené „ e” = ë napr. polievka > polëvka; 

 

A, Á

 

  • Armaria - podstatné meno (főnév)- skriňa , latin jövevényszó
     = szekrény
  • Agáče  - podstatné meno (főnév)- agát, akácia, Robina = akác


B

 

  • Babúse - podstatné meno (főnév)- fúzy = bajusz
  • Bagovica - podstatné meno (főnév)- baranica = kucsma
  • Bale -  podstatné meno (főnév)- črevo =bél
  • Bálen – aspoň = legalább(is)
  • Banuvať- sloveso (ige) – ľutovať =  koho sajnál, szán vkit, együtt érez vkivelčo bán, megbán vmit
  • Barki - podstatné meno (főnév)- jahňada = barka
  • Barnavý -  prídavné meno (melléknév) –hnedý = barna
  • Bavúze - podstatné meno (főnév)- fúzy = bajusz
  • Belový -  prídavné meno (melléknév) - modrý = kék, világos, ragadványnévként is használatos.
  • Bez podstatné meno (főnév) - baza = bodza
  • Bermovka podstatné meno (főnév) birmovka krstná matka bérmakeresztanya
  • Bidellár- podstatné meno (főnév)- peňaženka = pénztárca
  • Blatová tihla podstatné meno (főnév)- nepálená/váľková tehla = vályogtégla
  • Blízka - podstatné meno (főnév)- blesk = villám
  • Borova podstatné meno (főnév)-  svrčina, borovica = fenyő
  • Borovka podstatné meno (főnév)-  borovica, borievka = boróka
  • Brco -  podstatné meno (főnév)-  konský postroj, konský riad = lószerszám, hámfa
  • Breskina podstatné meno (főnév)-  broskyňa = őszibarack (fa)
  • Brez  podstatné meno (főnév)-  ker, krík = cserje
  • Búbelave podstatné meno (főnév)-  smutný, zarmútený = búval bélelt, szomorú, bús
    - sílišane búbelave = szőlősi búvalbélelt (gúnyos)
  • Bubeñ - podstatné meno (főnév)-  mechúr, bublina= hólyag
                                                      -  bubon =dob
  • Burča -  podstatné meno (főnév)-  mladé/nevykvasené víno, burčiak = murci

C

  • Ceppelka/i - podstatné meno (főnév)- samoviazač  = kévekötöző, zsúpkötöző

Ceppelki, ceppelki, išli páni na hruški, na hruški, potruhali kužučki =
Megkötjük a kenderkét, kenderkét, mentek az urak körtéért, körtéért, a kabátkát eltépték(szabad átköltés)

A magyarban : zsipp, zsupp, kebderzsupp

Lépegető versike 

  • Ciceno - podstatné meno (főnév)-  vagina, pošva (dievčatko; dcéruška) = punci
  • Cicý - prídavné meno (melléknév) – ceckový
    Tu mama cicý, tu, tu, hlup = Itt mama, szopós (baba), itt, itt, ham!
     ( Kisbaba etető versike) 
  • Cinter  - podstatné meno (főnév)-  cintorín = temető
  • Curák - podstatné meno (főnév)- penis, pohlavný úd =pisilő, fütyi, ffi nemi szerv
  • Curikovať-  sloveso (ige) – cúvať = hátrál, tolat, visszakozik
  • Curať -  sloveso (ige) – cikať, pišať = pisil 
  • Curina - podstatné meno (főnév)- penis, pohlavný úd = pisilő,fütyi, ffi nemi szerv
  • Cvínska zeliná - podstatné meno (főnév)- láskavec, Amaranthus = disznóparéj
  • Cvítom -  adverbium( határozószó) - rýchlo = gyorsan


Č

 

  • Čádé -- podstatné meno (főnév) -   rohož, rohožka = csalamádé vagy kákaszerű növény  ragadványnévként is használták.
  • Čára - podstatné meno (főnév)-   záprahová plečka = fogatos, lovas kapa (gép) Čárať = kapálni
  • Čepec - podstatné meno (főnév)-  detská čiapka, čapica = gyereksapka,(alul kötős)
  • Čepica - podstatné meno (főnév)- čiapka, čapica; prilba = sapka
  • Česák - podstatné meno (főnév)- škrabák na čistenie koni = lóvakaró
  • Čil – príslovka (határozószó) – teraz = most
  • Čingir - podstatné meno (főnév)- brečka = könnyű bor, lőre, másodprés bor
  • Čmela - podstatné meno (főnév)- včela = méh (rovar)

D, Ď

  • Dežď - podstatné meno (főnév)- dážď =eső
  • Diravñik - podstatné meno (főnév)- dierkovač, dierkovačka; prebíjadlo; dierkovačky, dierkovacie kliešte = lyukasztó
  • Dokúta-  podstatné meno (főnév)-jedlo  rodičke= gyermekágyas étel
  • Drefká - podstatné meno (főnév)- zapalky / zápalka = gyufa
  • Drevené vílice - podstatné meno (főnév)- drevená vidlička; drevené vidly = favilla
  • Drubať– sloveso (ige) - pohlavne sa stýkať, súložiť = közösülni, dugni
  • Dúcha - podstatné meno (főnév)- Turíce  = pünkösd
  • Duchña -  podstatné meno (főnév)- perina = dunyha
  • Dudara-  podstatné meno (főnév)- rešeto, riečica, sito(semeno) = magrosta 
  • Ďyňka-  podstatné meno (főnév)- dyňa, melón = dinnye

 

 

                                                E

 

 

F

 

  • Fajinský-  prídavné meno (melléknév) –švárny = szép, csinos, szemrevaló, jóképű
  • Fajront/Fejront - podstatné meno (főnév)- koniec= vége valaminek (általában munkának)
  • Fertál – číslovka (számnév) – štvrť = negyed
  • Fertuška - podstatné meno (főnév)- vyšívaná, slávnostná,  nedeľná, ženská zástera = hímzett, ünnepi, vasárnapi női kötény 
  • Findža - podstatné meno (főnév)- hrnček, šálka = csésze, bögre
  • Friško -  adverbium( határozószó) rýchlo = gyorsan
  • Furt - adverbium( határozószó) stále = folyton, állandóan, mindig, szüntelenül
  • Fusekla/i -  podstatné meno (főnév)- ponožka/y = zokni

 

 

G

 

  • Galic- podstatné meno (főnév)-  modrá skalica, síran meďnatý = bordóilé 
  • Galota  - podstatné meno (főnév)- nohavice =nadrág
  • Gumbalia - podstatné meno (főnév)-  konvalinka voňavá, Convallaria majalis = gyöngyvirág
  • Guñobar - podstatné meno (főnév)- chalupa, chata, koliba, chyža, chatrč = kunyhó
  • Gurgula - podstatné meno (főnév)- valec, cylinder = henger

 

H

 

  • Hacafrcová polevka  - podstatné meno (főnév) – kapustová- fazuľová polievka (škaredá streda) = káposztás-bableves hamvazószerda idejére
  • Háček -  podstatné meno (főnév) -   pichací = vonyogó, szúrkáló
  • Hajík- podstatné meno (főnév) -    főnév – hájnik, dozorca = csősz
  • Hajzel - podstatné meno (főnév) -   dvorný záchod = budi, reterát
  • Halena  -podstatné meno (főnév) – kabát = kabát
  • Hali-bali  - podstatné meno (főnév) -   táranie  = fecsegés, oktalan beszéd, lári-fári
  • Hambalka -  podstatné meno (főnév) -  nosná hrada, nosný trám, krovka = szarufa
  • Hambulka -  podstatné meno (főnév) -  búrková  lampa = viharlámpa, fakeretes üvegdobozban gyertya
  • Hevír -  podstatné meno (főnév) -   lagenária, indická uhorka =  lopótök
  • Hingúška - podstatné meno (főnév) hojdačka = hinta
  • Hinčusvať sa -sloveso (ige) - hojdať sa = hintázik; himbálózik
  • Hlup – nahádza = hamm, kapd be, egyed
  • Hodinka- podstatné meno (főnév)- hodiny,  hodinky = fali óra, karóra
  • Holubñica - podstatné meno (főnév)- holubník = galambdúc, galambház
  • Horči/ Horči su má  - podstatné meno (főnév)-   má horúčku = lázas
  • Horko - podstatné meno (főnév)-  teplo, teplota = meleg
  • Hrant -  podstatné meno (főnév)-   válov, žľab, nápajadlo = vályú, itató
  • Hríb  - podstatné meno (főnév)-  žrebec, žriebä = csikó
  • Hrotek - podstatné meno (főnév)- kanva na dojenie; šechtár, hrotok = fejőedény, sajtár
  • Hrúžiť –sloveso (ige) - erdžať, rehtať = nyerít 
  • Hular - podstatné meno (főnév)- baza = bodza ( nem fás)
  • Hura - podstatné meno (főnév)- povala, pôjd, šopa =padlás
  • Husatko - podstatné meno (főnév)-   malý hus = kis liba
     

CH

  • Chamovec - podstatné meno (főnév)-  pobočnica/e (konského postroja)  istráng
  • Chlebník - podstatné meno (főnév)- chlebový košík = kenyeres kosár
  • Chosnuvať sloveso (ige) – používať = használ, alkalmaz

 

I

  • Ic - podstatné meno (főnév)-   chod = járás, menés
  • Ináč -  adverbium( határozószó) – inak = másképp(en), másként

 

J

 

  • Ja  hej, áno = igen (német jövevényszó)
  • Jabučko -  podstatné meno (főnév)-  jablko = alma
  • Jager  - podstatné meno (főnév)-   horár = erdész
  • Jaký = aký = milyen, mekkora
  • Jaslík - podstatné meno (főnév)-   kolíska = bölcső
  • Jaščer - podstatné meno (főnév)-   jašterica = gyík
  • Jaťelina -- podstatné meno (főnév)-   ďatelina, Trifolium pratense L. = lóhere
  • Jebať – sloveso (ige) pohlavne sa stýkať, súložiť= közösülni, dugni
  • Jelito - podstatné meno (főnév)- jaternica = hurka

 

K

 

  • Kabaña - podstatné meno (főnév)- blúz(k)a = blúz, hátulgombolós pendely
  • Kacamajka  - podstatné meno (főnév)
    - blúza = blúz
    - panská vesta = férfi mellény
  • Kačena - podstatné meno (főnév)- kačica =kacsa
  • Kahla  - podstatné meno (főnév)-  kachle = kályha
  • Kapusñík- podstatné meno (főnév)-  kapustový koláč = káposztáslepény
  • Karasový- prídavné meno (melléknév) - chatrný, krpatý, zakrpatený, (z)degenerovaný = csenevész, korcs, nyomorék
  • Kasañica - podstatné meno (főnév)- (škrobená)  spodná sukňa, spodnička = alsószoknya (keményített)
  • Kaslík - podstatné meno (főnév)-  zásuvková škrina   = sublót = fiókos szekrény
  • Kassička- podstatné meno (főnév)-  krupičná kaša = tejbegríz
  • Kašle - podstatné meno (főnév)-  kašeľ = köhögés
  • Kdo  -zámeno (névmás) –kto = ki, aki
    Kdo prijeme spíva, dvakrät sa modili = Aki először énekel, az kétszer imádkozik. 
  • Kerí  - zámeno (névmás) - ktorý (čo) amely, amelyik; (kto) aki,   melyik, mely
  • Ketinka - podstatné meno (főnév)- zástera = kötény
  • Klepáč  - podstatné meno (főnév)- malé kladivo = kalapács
  • Klebesát’  - sloveso(ige) - klebetiť, pletkárčiť, roznášať klebety  = pletykálni 
  • Kmín -  podstatné meno (főnév)- rasca  = kömény
  • Knotka/i - podstatné meno (főnév)- zápalka =gyufa
  • Knutel - podstatné meno (főnév)- húžva = gúzs
  • Kočár  - podstatné meno (főnév)-  kočík = gyermekkocsi, babakocsi
  • Kočka - podstatné meno (főnév)-  mačka = macska
  • Kolisko - podstatné meno (főnév)-  malé koryto =kisteknő
  • Kondár -  podstatné meno (főnév)-  pastier svíň, svinský pastier = disznópásztor
  • Koper -  podstatné meno (főnév)-  kôpor =kapor
  • Korinatka -  podstatné meno (főnév)-  korytnačka = teknősbéka
  • Kosák - podstatné meno (főnév)-  žnica =marokszedő
  • Kostelník - podstatné meno (főnév)- kostolník = sekrestyés
  • Kotel -  podstatné meno (főnév)- kotol, panva = üst, katlan
  • Kotlina  - podstatné meno (főnév)- üstház
  • Kotulekpodstatné meno (főnév)- mezei iringó- ördögszekér Eryngium campestre 
  • Kovadlino - podstatné meno (főnév)- nákova = üllő
  • Kovár - podstatné meno (főnév)- kováč = kovács, vasöntő
  • Kozák - podstatné meno (főnév)- mliečnik = köcsög
  • Kožuch - podstatné meno (főnév)- ovčí kožuch báránybetétes kabát, irhabunda
  • Kozeñec - podstatné meno (főnév)- kozľa, kozliatko = gida /kecskegida
  • Krampla - podstatné meno (főnév)- tesárska skoba, kramľa = ácskapocs
  • Krčica - podstatné meno (főnév)- krt, Talpa = vakond
  • Kriglovka - podstatné meno (főnév)- roh, trúbka; trubica = (szárny)kürt
    Baskriglovka = tenorkürt
  • Krimec - podstatné meno (főnév)- kŕmnik = hízó
  • Krimnik - podstatné meno (főnév)- chliev = disznóól
  • Kriskindel- podstatné meno (főnév)-vianočný stromček = karácsonyfa
  • Krumple - podstatné meno (főnév)- zemiak/y = krumpli, burgonya
  • Kúra - podstatné meno (főnév)- kôra = kéreg, padlásdeszka, padlásalj
  • Kúračka - podstatné meno (főnév)- hviezdica Stellaria media = tyúkhúr
  • Kúrička - podstatné meno (főnév)- jarica, mládka = jérce
  • Kvociť –sloveso (ige) – kotkodákať,  kvokať = kotkodácsol, megkotlik
  • Kvýtka - podstatné meno (főnév)- harmanček, rumanček, Matricaria recutita = kamilla

 

L

  • Lajbel -  podstatné meno (főnév) vesta, kabát = férfiak viselte fémgombos posztókabát, illetve felsőruhaként viselt mellény illetve női mellény
  • Lám – podstatné meno (főnév) stúpadlo – hágcsóvas – fellépő lovaskocsira
  • Lapaj -  podstatné meno (főnév)-  nezbedník, šibal, loptoš = gézengúz
  • Lavalový-  prídavné meno (melléknév) – hodvábny = selyem
  • Laví  - podstatné meno (főnév) - ľavý sused  = bal szomszéd
  • Lekarno - podstatné meno (főnév) – lekáreň = gyógyszertár, patika
  • Letanie - podstatné meno (főnév) – litánie = litánia
  • Levík-  podstatné meno (főnév) – nabíjačka (sud) = hordó töltő, töltike
  • Lipiťka - podstatné meno (főnév)-  šatka, blúza  = kendő, blúz
  • Lipka - podstatné meno (főnév)-  motýľ, lišaj = lepke
  • Listnačka-  podstatné meno (főnév)-  ďatelina = lóhere
  • Luft  - podstatné meno (főnév)-  vzduch = levegő
  • Lušña – podstatné meno (főnév)-  lieč = lőcs

 

M

 

  • Majetek– podstatné meno (főnév)-  imanie, majetok, podiel pravidelné príjmy, požitky= vagyon, juss, járandóság
  • Malina – podstatné meno (főnév)-  moruša = szederfa
  • Mandule – podstatné meno (főnév)-  mandľa = mandula
  • Mandžura - podstatné meno (főnév)-  vagina, pošva (žena) = vagina (felnőtt nőé)
  • Mašina– podstatné meno (főnév)-  vlak, = vonat
  • Merkuvať-sloveso (ige)- dávať pozor = ügyel
  • Mi /my – privlastňovacie  zámeno (birtokos névmás) - môj  = enyém
  • Mlacno - podstatné meno (főnév) -  mrak, oblak = felhő

mrač

  • Mlyn - podstatné meno (főnév)-  mlynček  = daráló
  • Mosit’ - musieť, treba, potrebovať, chcieť= kelleni
  • Mrač - podstatné meno (főnév) -  mrak, oblak = felhő
  • Mračit sa  -sloveso (ige) – befelhősödik, beborul
  • Muj privlastňovacie  zámeno (birtokos névmás) - môj  = enyém
  • Myšičko - podstatné meno (főnév)-   myšička = egérke
    Myšičko, myš, pot’ ke mne blíž, já ty dám kostený, ty mi daj železný. = Egérke, egér, gyere hozzám közelebb, adok neked csontot /csontfogat/, adjál nekem vasat /vasfogat/ (gyermekmondóka)
  • Mrhavý -  prídavné meno (melléknév) zlý, pokazený
     = rossz
  • Mrúkovať -sloveso (ige)- miaukať, mňaukať, mraučať = nyávog

 

N

 

  • Naďevačka - podstatné meno (főnév)- nosič-klokanka = testre tehető babahordozó (ma:kenguru) Odevačka
  • Na ne - na ňom = rajta, azon
  • Naprocí – sused  (naproti býva) =szemben lakó szomszéd
  • Nastrabený- prídavné meno (melléknév)- napitý, opitý, podnapitý = részeg, ittas ostrebaný  
  • Našpacír - podstatné meno (főnév)-  = randevú, találka
  • Nekáš  - nyekegő, n helyett ny-et ejtő tréfás, vagy csúfneve.

O

 

  • Obarlé - podstatné meno (főnév)-  obar = abálólé
  • Obušek - podstatné meno (főnév)- sekera, topor gerendafaragó ácsszerszám
  • Odevačka - podstatné meno (főnév)- nosič-klokanka = testre tehető babahordozó (kenguru)  Naďevačka 
  • Ohravať (krumple) sloveso (ige) - oborať|oborávať = krumplit feltölteni
  • Ojo - podstatné meno (főnév)-  oje voza = kocsirúd
  • Okopátý pluh- podstatné meno (főnév)-  pôdna fréza = kapagép, kézi rővel működő rotációs kapa
  • Oliva- podstatné meno (főnév)-  topol’ = jegenye, Populus nigra
  • Omáčka  - podstatné meno (főnév)- prívarok = főzelék
  • Onáčený - prídavné meno (melléknév)- nachladnutý,  mať nádchu = megfázott,  náthás
  • Onučka – podstatné meno (főnév)-  onuca =kapcarongy
  • Opilý - prídavné meno (melléknév) – opitý = részeg
  • Oplatka – podstatné meno (főnév)- oblátka, hostia = ostya
  • Osoba – podstatné meno (főnév)- prostitútka  =cemende, céda, kurva, prostituált, ringyó, ribanc
  • Ostrebaný  - prídavné meno (melléknév)- napitý, opitý, podnapitý = részeg, ittas nastrabený
  • Osúhaný- prídavné meno (melléknév)- špinavý, nečistý, neumytý (šaty) =mocskos, koszos ruházatú
  • Osúška– podstatné meno (főnév)- koláč =lepény
  • Oškvarek – podstatné meno (főnév)- oškvarok/oškvarky, škvarka/y = töpörtyű/ tepertő
    Oškvarkové pogáče = töpörtyűs pogácsa

 

P

 

  • Paholek  - podstatné meno (főnév)
               -  pútko, vyzuvák =  csizmahúzó
                - paholok, čeladník =cseléd
  • Páleñica - podstatné meno (főnév)-  vínná pivnica = boros pince
  • Panička - podstatné meno (főnév)-  panské dievča, slečna = úrilány 
  • Pantok - podstatné meno (főnév)-  sekera, topor = fejsze
  • Paradička - podstatné meno (főnév)- paradajka = paradicsom, Solanum lycopersicum L.
  • Pasinka-  podstatné meno (főnév)-  pasienok, pastva, pastvina, paša = legelő
  • Pasita - podstatné meno (főnév)-jedlo  rodičke= gyermekágyas étel
  • Pavlač - podstatné meno (főnév)- chór; galéria = kórus (templomi), karzat
  • Perky - podstatné meno (főnév)-  piroh(y) = barátfüle
  • Pez - podstatné meno (főnév)-  pes = kutya
  • Pičura - podstatné meno (főnév)-   zadok, zadnica (pejoratívný) = segg (pej.), picsa
  • Picháč - podstatné meno (főnév)- pichací = vonyogó, szúrkáló
  • Pigel - podstatné meno (főnév)- hladidlo, hladička, žehlička = vasaló pigluvať sloveso (ige) =vasalni
  • Pír - podstatné meno (főnév)- lipnica = perje
  • Pirtel - podstatné meno (főnév)-  fašinový valec, prútený valec, fašina = rőzse
  • Pitvor - podstatné meno (főnév)-  kuchyňa = konyha
  • Podimo – juhafa nyújtó alatti áthidaló
  • Pohandrukovať  -sloveso (ige) - nahnevať sa, rozhnevať sa, hádať sa, dohadovať sa, prieť sa, škriepiť sa, hašteriť sa, vadiť sa = összeveszik, megharagszik
  • Polovička - podstatné meno (főnév)-  félcipő
  • Popelka/Popeluša - podstatné meno (főnév)-  batoh = batyu
  • Poradný -  prídavné meno (melléknév)  statočný = becsületes, tisztességes, rendes
  • Posolkiña  - podstatné meno (főnév)-  slúžka = cselédlány, női cseléd
  • Potkova – podstatné meno (főnév)-  podkova – patkó
    - letná potkova – nyári patkó
    - zimná potkova – téli patkó
    - športová potkova – sport patkó
    - liečebna potkova – gyógypatkó
    - zavreta potkova – csukott patkó
    - franzúska potkova – francia patkó
    - gumená potkova – gumis patkó
    - potkova na plné kopitu – teli talpú patára való patkó
  • Potkuvať  - sloveso (ige)- kuť, podkuť, okovať, okuť = patkol
  • Potruhať- sloveso (ige)- roztrhať, pretrhnúť, potrhať, rozdrapiť, rozdriapať= széttép, szétszaggat
  • Pozajtreki - adverbium( határozószó) pozajtra = holnapután

 

  • Pozatki - podstatné meno (főnév)-  plevy, výcudky, zadina, zadnina = ocsú
  • Pravi - podstatné meno (főnév)-  pravý sused =jobb oldali szomszéd
  • Preñák - podstatné meno (főnév)-  prednosta, starosta, predstavený = elöljáró, vezetőember, „elsőlegény”
  • Prenná izba - podstatné meno (főnév)-  čistá izba (prvá izba) – tiszta szoba, elsó szoba
  • Prímať sloveso (ige) prijímať = áldozni  (templomban)
  • Proso - podstatné meno (főnév)-  mohár zelený, Setaria viridis = muhar
  • Provislo - podstatné meno (főnév)-  szalmakötöző
  • Prskaťsloveso (ige) – popŕchať =csepereg
  • Prstnek - podstatné meno (főnév)-  snubný/zásnubný prsteň = jegygyűrű
  • Prstenka - podstatné meno (főnév)-  náprstok = gyűszű
  • Pruclek  - podstatné meno (főnév)-  vesta  = férfi mellény
  • Pruclik - podstatné meno (főnév)-  vesta  =  női mellény
  • Prunuť sloveso (ige) – smradiť, robiť smrad -szellenteni, fingani
  • Pupák - podstatné meno (főnév)-  guba
    -makový pupák – mákos guba
  • Prútek podstatné meno (főnév)- zelený révový prút, viničný prút = szőlővessző (zöld)

 

R

 

  • Randavý-  prídavné meno (melléknév) - hnusný, ohavný, špatný- ronda, csúnya, förtelmes
  • Randlík - podstatné meno (főnév)-  rajnica, kastról = lábas
  • Reva  podstatné meno (főnév)-  vinič, viničie = venyige
  • Rezance  podstatné meno (főnév)-  cesto,  múčnikcestoviny = tészta 
  • Ríba podstatné meno (főnév)-  žrebec, žriebä = csikó
  • Ringlišpír  podstatné meno (főnév)-  kolotoč =körhinta
  • Ríteš - podstatné meno (főnév)-  závin = rétes
  • Rit’ - podstatné meno (főnév)-  zadok, zadnica = fenék, valag, segg
  • Rozdrhaný - prídavné meno (melléknév) otrhaný, zanedbaný, špinavý, umazaný, ufúľaný = toprongyos, koszos 
  • Rožek-  podstatné meno (főnév) roh = sarok
  • Ručnisek  - podstatné meno (főnév) - ručník, vreckovka = zsebkendő
  • Rukávce - podstatné meno (főnév) – blúza (krátky prst, slávnostná ) ünneplő, rövid ujjú szalagos blúz
  • Ruzvora  - podstatné meno (főnév)- váľok, valček=  nyújtófa

 

S

 

  • Satín - podstatné meno (főnév)-  satén = szatén
    satínové šaty = szatén ruha
  • Sedliško - podstatné meno (főnév) – sedadlo = bak, ülés
  • Sellák - podstatné meno (főnév) – roľník, sedliak, dedinčan = paraszt, falusi 
  • Serd’ýk - podstatné meno (főnév) - kyslé/sadnuté mlieko, zrazené mlieko = aludttej, író
  • Silit’ -  sloveso(ige) – svrbieť  = viszket
    sili mi ryt’ (viszket a fenekem)
  • Sisel - podstatné meno (főnév) – škrečok, chrček, Cricetus ericetus = hörcsög
  • Sítko - podstatné meno (főnév) – sito =szita
  • Slízka/i podstatné meno (főnév) – niťovka/y =cérnametélt
  • Sopel’ podstatné meno (főnév) - snežienka jarná, Galanthus nivalis L. = hóvirág
  • Spollý  - prídavné meno (melléknév) - csökött, 

visszamaradott, satnya

  • Spovedelnica – podstatné meno (főnév) -  spovednica = gyóntatószék
  • Strač – podstatné meno (főnév) -  dvorný záchod = budi, reterát
  • Strap– podstatné meno (főnév) -  strapec, kučera = fürt (szőlő)
  • Stríbelný - prídavné meno (melléknév) strieborný =ezüst
  • Strñina - podstatné meno (főnév) -  strnisko = tarló
  • Strožok– podstatné meno (főnév) -  slamník = szalmazsák
  • Struhať/  vystruhať –sloveso (ige) - strihať, vystrihnúť|vystrihovať; rezať, krájať, vysekávať, vykrajovať = szabni, kiszabni (ruhát)
  • Strzď - podstatné meno (főnév)-   vlas, srsť, chlp, vásie= szőr
  • Stuďenka - podstatné meno (főnév)-   prameň, zdroj, žriedlo/ pramenná studňa = forrás , forráskút 
  • Sudník - podstatné meno (főnév)-  debnár = kádár
  • Svakó – podstatné meno (főnév)-  ujo (príbuzný) (apai ágon) strýko, strýc nagybácsi
  • Svatenica – podstatné meno (főnév)-  svätenička = szenteltvíztartó
  • Svatnička - podstatné meno (főnév) -  svätenička = szenteltvíztartó
  • Sveker – podstatné meno (főnév)-  svokor = após
  • Svekneša - podstatné meno (főnév)-  svokra, testiná = anyós
  • Svíčka - podstatné meno (főnév)-  sviečka = gyertya
  • Svícovka - podstatné meno (főnév)-  svietnik, držiak na sviečky = gyertyatartó
  • Sviña - podstatné meno (főnév)- prasnica = koca

 

Š

 

  • Šálý- prídavné meno (melléknév) krivý, lživý = hazudós, hazug
  • Šamlík/Šámel  - podstatné meno (főnév)-  malá, nízká  stolička  bez operlada alebo stolček, podnožka, šamlík = sámli
  • Šanuvať –sloveso (ige) ľutovať =  koho sajnál, szán vkit, együtt érez vkivel, čo bán, megbán vmit
  • Ščekať/ Ščekaď- sloveso (ige) - brechať, havkať, štekať= ugat
  • Šecko  -  (általános névmás) všetko =  mind, mindent
  • Šecko jenno  - všetko jedno (je to jedno) = mindegy 
  • Šiflička podstatné meno (főnév)-  fliačky = kockatészta
  • šijacá mašina - podstatné meno (főnév)-  šijací stroj = varrógép
  • Širák - podstatné meno (főnév)-  klobúk = kalap
  • Škrilla- podstatné meno (főnév)
    - škridla  =
    cserép
    - pokrývka, prikrývka, veko, vrchnák, kryt = fedő
  • Škripec podstatné meno (főnév)-  praslička roľná, Equisetum arvense = mezei zsurló, békarokka
  • Šlajer podstatné meno (főnév)-  závoj = fátyol
  • Šmokceť  - sloveso (ige) – močiť = vizel, hugyozik
  • Šporhel podstatné meno (főnév)-  sporák = tűzhely (német jövevényszó)
  • Špritzer podstatné meno (főnév)-  strek = fröccs (német jövevényszó)
  • Šraglepodstatné meno (főnév)-  saroglya
  • Šrot podstatné meno (főnév)-  krupica, krúpy =dara
  • Štafírung podstatné meno (főnév)-  výbava = kelengye
  • Štek podstatné meno (főnév)-  drúk, kôl, kolík, tyč =  karó
  • Štranek - podstatné meno (főnév)-   povraz – kötél 
  • Štrevicapodstatné meno (főnév)- fűzős, magasszárú cipő
  • Štrožák podstatné meno (főnév)- slamník = szalmazsák
  • Štok - podstatné meno (főnév)- hrubý stôl  (zabíjačka) = disznóöléshez használt vastag asztal
  • Šublot - podstatné meno (főnév)- zásuvková skrinka = sublót, fiókos szekrény
  • Šušna podstatné meno (főnév)-    sopeľ = takony
  • Šústa podstatné meno (főnév)-    šupa = csuhé
  • Šutor podstatné meno (főnév)-   lejak, prehánka, prška, sprcha, spŕška =  szeles zápor
  • Šulance - podstatné meno (főnév)-  šúlence = krumpli nudli

 

T

 

Tato-  podstatné meno (főnév)- otec = apa

Tihla -  podstatné meno (főnév)- tehla = tégla

Tež - spojka (kötőszó) tiež  = szintén, is, ugyancsak

Thor - podstatné meno (főnév)- potkan = patkány

Tlstý - prídavné meno (melléknév) tučný = kövér, zsíros

Trnina - podstatné meno (főnév)- strnisko = tarló

Trámec - podstatné meno (főnév)-  trám, brvno, zrub, nosník = gerenda

Trpilke - podstatné meno (főnév)-   Chocholouš obecný Galerida cristata –búbos pacsirta 

Trumpet - podstatné meno (főnév)-   trúba, trúbka = trombita

Tulaj - podstatné meno (főnév)-   naddverie, nadpražie, záklenok = lőcskáva

 

U

 

  • Uhnit’ sa -sloveso (ige) -ohnúť sa = meghajol

A falusi anekdota szerint amikor Vértessomlóra mentek a hívek processzióval az előénekes ezt énekelte a falusi gazdag embert meglátva: Uhnite sa, hinto id’e, stara Branka sedí na ne, a starý Bran hnaje.

  • Ujco – podstatné meno (főnév)-  ujo (príbuzný) nagybácsi (anyai ágon)
  • Ujčiná – podstatné meno (főnév)-  teta, tetka; (anyai ágon)

 

V

  • Vaček - podstatné meno (főnév)-  vrecko = zseb
  • Varečka - podstatné meno (főnév)-  varecha, vareška = főzőkanál
  • Ves - podstatné meno (főnév)-  sokol, pustovka =vércse
  • Víhña - podstatné meno (főnév)- krb, ohnisko = kovács tűzhely
  • Víplet’ –sloveso (ige) - riediť, preriediť = kiegyelni, ritkítani
  • Visňík  podstatné meno (főnév)-  rendfa, rénfa, függőakasztó(disznóöléshez)
  • Vranka - podstatné meno (főnév)-  vrana, havran = varjú

Janko muj, veze hnoj, prileťela vranka, uhiťila Janka= Az én Jankóm  a trágyát hordja, odaszállt a varjú, Jankót elragadta.

 

  • Vreco/ vreto podstatné meno (főnév)-  mech, vrece =zsák
  • Vrndzet’ –sloveso (ige) - hučať, hukotať, hrčať = zúg
  • Vúl podstatné meno (főnév)-   vôl, hovädo = ökör

 

Z

 

  • Zañá izba podstatné meno (főnév) - zadná, koncová izba = hátsó szoba
  • Zahradí - záhradný sused =kert szomszéd
  • Zálistek - podstatné meno (főnév) klíčenie, letorast, výhonok = oldalhajtás
  • Zemák - podstatné meno (főnév) roľník, sedliak poľnohospodár = földműves (paraszt)
  • Ziherejska podstatné meno (főnév) zatvárací špendlík = biztosítótű
  • Zrdžakpodstatné meno (főnév) článok/ohnivko reťaze -tartólánc rúd végén
  • Zvallý- prídavné meno (melléknév) zvädnutý - fonnyadt, hervadt

 

Ž

 

  • Žaba podstatné meno (főnév)-  rohovina = szarunyír 
  • Žaludek podstatné meno (főnév)-  žalúdok = gyomor
  • Žebrák  podstatné meno (főnév)-  zlodej = tolvaj

 

18 éven felülieknek  -  nad 18 rokov

 

 

 

  • Hali-bali, kočki srali = (átv. ért.)  Macska sz.rta, sok beszédnek sok az alja.
  • Išel pes na huru, visrala na kúru, kdosi kaže spívat’, nech to ide lízat’. =Felment a kutya a  padlásra, rász,rt a padlás deszkára, aki éneket akar hallgatni, annak kell azt felnyalni.
    ( szabad fordítás)
    (Ha elunta valamelyik bánhidai öreg az éneklést, akkor ezt válaszolta az unokának.) 
  • Jeden, dva, tri, riť mi vitri = Egy, kettő, három, nyald ki a s../ a hátsóm (szabad fordítás)
  • Keď by sem bol jak muj tato, a muj tato jako ja malý biz me jednu ženu, hvílu tato, hvílu ja = Ha én olyan volnék, mint az apám, egy feleségünk lenne, közösen osztoznánk (rajta)
  • Keď sem išel na Tardoši, muzikami hrála,
    Vajička štrkatali, curina mi stála.

    Mikor Tardosra mentem, hallottam a muzsikát,
    A tojásaim összeverődtek, a „pisilőm”  meg  felállt.
  • Moja žena inak sú pičuru má, jak tudja tvar.  = A feleségem nek szebb a hátsója, mint a te arcod.
  • Pojeb kozu, da ti mleku.
    Izéld meg a kecskét, ad neked tejecskét
  • Sílešane junci, drubali sa hrunci  = Szőlősi tinók „izélnek” a fazékban.
  • Žere a sere = zabál és „kakál” ( Asztalnál, evés közben ha valaki szellentett, akkor mondták rá, hogy olyan, mint az állat, eszik és sz.rik  egyszerre)
  • Žere jak prasa, priññe jak kúñ, pije jak krava. = Zabál, mint a disznó,  fingik, mint a ló, iszik, mint a tehén.